TRNAVA – Záverečná ekumenická bohoslužba Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov v Trnave priniesla silné slová o pokání, odpustení a jednote. Otázka však zostáva, či sa tieto slová dokážu dotknúť aj vnútorných rán samotných cirkví, alebo ostávajú len bezpečným gestom bez následkov.
Záverečná bohoslužba Ekumenického týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa konala 25. januára v uršulínskom Kostole sv. Anny v Trnave. Vystúpili na nej predstavitelia viacerých cirkví a náboženských spoločností. Pred záverečným požehnaním prehovoril aj generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a predseda Ekumenickej rady cirkví v SR Ivan Eľko.
Vo svojom vyhlásení Eľko pripomenul Deň odprosenia, ktorý sa konal v novembri v Bratislave, a zdôraznil, že cirkvi ho nechceli pripraviť „kvôli marketingovému úspechu“, ale „principiálne“. Priznal, že verejnosť reagovala aj kriticky: „Inak sme počuli skôr to, že sme pokrytci, celé je to falošné a neplatí to.“ Dodal však, že aj tieto reakcie považuje za legitímne.
Silne zaznela veta, že cirkvi sa do jednoty „cítili byť tlačené živým Bohom“. Rovnako aj výzva „pozametať si pred vlastným prahom“. Práve tu sa však objavuje napätie medzi slovami a skúsenosťou mnohých veriacich. Kým verejné ospravedlnenia adresované dejinám, svetu či spoločnosti pôsobia vznešene a bezpečne, oveľa menej presvedčivo znejú v kontexte vnútorného života cirkví.
V prostredí Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku totiž dlhodobo pretrváva skúsenosť, že kritické hlasy zvnútra sú vnímané skôr ako problém než ako výzva k dialógu. Nesúhlas s rozhodnutiami synody, otázky o centralizácii moci, hospodárení či personálnych postihov bývajú sankcionované, nie prijaté ako súčasť života cirkvi. Odpustenie sa tak často javí ako gesto smerom navonok, nie ako proces, ktorý by sa dotýkal konkrétnych vzťahov a konfliktov vo vnútri spoločenstva.
Podľa oslovených veriacich, ak má mať Deň odprosenia trvalejší význam, nemôže zostať len pri všeobecných formuláciách. Skutočné pokánie totiž neznamená len vysloviť správne slová, ale aj riskovať zmenu – otvoriť rozhovor s vlastnými kritikmi, pomenovať zlyhania moci a uniesť nesúhlas. Bez toho hrozí, že odpustenie zostane len dôstojným momentom bohoslužby, ktorý síce dobre znie, no cirkev sa po ňom v praxi nemení.
Redakcia Lutherusu
Foto: ecav.sk
