LEŠTINY – Drevený artikulárny kostol v Leštinách privítal hosťa z ďalekej Južnej Kórey. Pastor Lee Jeongmin zo Soulu, ktorý si v súčasnosti rozširuje vzdelanie štúdiom starozákonnej teológie v nemeckej Jene, sa počas návštevy prihovoril členom cirkevného zboru i prítomným turistom. Vo svojom posolstve zdôraznil, že skutočná obnova cirkvi sa nezačína vonkajšími zmenami, ale očistením človeka a obnovením jeho vzťahu s Bohom.

Členovia Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Leštiny spolu s prítomnými návštevníkmi privítali pastora Lee Jeongmina z Južnej Kórey. Pochádza zo Soulu, kde pôsobí ako pastor; duchovnej službe sa venuje aj jeho otec a sestra. V súčasnosti študuje starozákonnú teológiu v nemeckej Jene.

Počas prehliadky dreveného artikulárneho kostola v Leštinách, zapísaného do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, poslúžil prítomným aj zvesťou Božieho slova. Za základ svojho príhovoru si zvolil slová proroka Ezechiela (Ez 36, 33 – 38), v ktorých zaznieva Božie zasľúbenie obnovy toho, čo bolo spustošené a zničené.

Pastor Lee pripomenul historické pozadie knihy Ezechiel. Prorok pôsobil v čase babylonského zajatia a prinášal ľudu nielen posolstvo súdu, ale aj nádej na obnovu. Zdôraznil pritom, že Božia predstava obnovy bola iná než ľudské očakávania.

Podľa jeho slov skutočné uzdravenie znamená, že kresťania a cirkev sú nanovo očistení pred Bohom. Obnova nenastáva iba napravením vonkajších pomerov, ale predovšetkým obnovením vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom.

Božia milosť, spása a evanjelium o kríži a vzkriesení Ježiša Krista sa majú podľa pastora Lee stávať viditeľnými prostredníctvom života kresťanov a cirkvi. „To je tá obnova, o ktorej by sme mali snívať,“ zdôraznil.

Pripomenul tiež kresťanskú nádej, ktorá sa nekončí utrpením kríža. Tak ako po Kristovom kríži nasledovalo vzkriesenie, aj veriaci žijú v nádeji konečnej Božej obnovy a večného spoločenstva s ním.

Hosť z Južnej Kórey priblížil prítomným aj históriu kresťanstva vo svojej krajine. Kórejskí veriaci boli podľa jeho slov známi ako „kresťania milujúci Bibliu“. Biblia sa do Kórey dostala ešte pred príchodom prvých misionárov v roku 1885 a práve prostredníctvom jej čítania mnohí ľudia prijali kresťanskú vieru a zakladali prvé cirkevné spoločenstvá.

Výraznou súčasťou kórejského kresťanstva sa stala aj modlitba. Tradícia ranných modlitieb, ktorá vznikla počas Veľkého prebudenia v roku 1907, pretrváva v kórejských cirkvách dodnes.

Silné miesto má aj misijná činnosť. Kórejskí kresťania ju vnímajú ako spôsob, ktorým môžu ďalej odovzdávať to, čo sami prostredníctvom misionárov prijali. Podľa údajov uvedených pastorom pôsobilo do roku 2024 približne 22-tisíc kórejských misionárov v asi 170 krajinách sveta.

S históriou leštinského artikulárneho kostola následne hosťa oboznámil Mgr. Vladimír Albíni. Súčasťou programu bola aj prehliadka miestneho cintorína, kde sú pochované významné osobnosti historického, cirkevného a kultúrneho života obce.

Pastor Lee Jeongmin poďakoval zborovej farárke Marte Chlpíkovej i členom cirkevného zboru za srdečné prijatie a darčeky, ktoré mu budú pripomínať návštevu Leštín. Na záver požiadal prítomných o modlitby za kórejskú cirkev.

Cirkevný zbor ECAV Leštiny zároveň poďakoval Tomášovi Sporkovi, ktorý slová kórejského hosťa tlmočil do slovenčiny.

Zuzana Čechová Beranová
Foto: Autorka

The post Kórejský pastor v Leštinách hovoril o obnove cirkvi first appeared on Lutherus.

MICHALOVCE – Na školy v Michalovciach mali v uplynulých dňoch telefonovať zástupcovia Východného dištriktu a upozorňovať ich, že evanjelický farár Ján Meňky nemá kánonickú misiu, a preto nemá vyučovať náboženskú výchovu. Redakcia v tejto chvíli nemá potvrdené, či školy kontaktoval osobne biskup Východného dištriktu Peter Mihoč, alebo niekto z pracovníkov jeho úradu. Podľa viacerých od seba nezávislých informácií však takéto telefonáty školy dostali.

Prípad vyvoláva vážne otázky aj preto, že prichádza počas dlhodobého sporu medzi vedením cirkvi a Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Michalovce, ktorý neprispieva do Fondu finančného zabezpečenia. Samotná cirkev uvádza Michalovce medzi cirkevnými zbormi, ktoré do fondu neprispievajú od jeho vzniku.

Kánonická misia ako nástroj nátlaku

„Kánonická misia má potvrdzovať, že cirkev poveruje konkrétneho človeka vyučovaním jej učenia. Nemala by sa stať zbraňou v ekonomickom alebo mocenskom spore. Ak Ján Meňky nešíri učenie odporujúce vierouke cirkvi, neporušil povinnosti učiteľa a proti jeho vyučovaniu nevystúpili školy ani rodičia, zostáva nezodpovedanou otázkou, prečo má byť odstránený práve zo škôl,“ myslí si jeden z oslovených duchovných ECAV.
Rodičia, veriaci a duchovní, ktorí telefonicky kontaktovali redakciu, vnímajú tento postup ako trest za postoj cirkevného zboru k financovaniu cirkvi. Ich totožnosť redakcia pozná, no na ich výslovnú žiadosť ju nezverejňuje. Obávajú sa ďalších postihov a spôsobu, akým vedenie cirkvi zaobchádza s ľuďmi, ktorí sa proti jeho rozhodnutiam ozvú.
Jeden z ľudí, ktorí sa obrátili na redakciu, uviedol: „Nemáme komunizmus ani fašizmus, aby cirkevný aparát telefonoval po školách a snažil sa znemožniť vlastnému farárovi učiť deti náboženstvo. Ak má vedenie s farárom spor, má ho riešiť otvorene a podľa cirkevného práva, nie cez riaditeľov škôl.“
Ďalší veriaci označil postup za hanbu celej cirkvi: „Čo si majú o našej cirkvi pomyslieť riaditelia škôl, keď im predstavitelia cirkvi volajú proti vlastnému farárovi? Meno cirkvi tým nepoškodzuje Ján Meňky, ale tí, ktorí proti nemu takto postupujú.“
Podľa ďalšieho z volajúcich sa vedenie cirkvi usiluje zasiahnuť farára na mieste, ktoré priamo nesúvisí s platením do fondu: „Cirkevný zbor neprispieva do Fondu finančného zabezpečenia, ale trest prichádza cez vyučovanie detí. Deti, rodičia ani školy predsa za finančný spor cirkvi nezodpovedajú.“

Prísnosť iba voči vybraným

Kritici biskupa Petra Mihoča zároveň poukazujú na rozdielny prístup k jednotlivým cirkevným zborom. Podľa správy cirkvi bolo k tridsiatemu júnu 2026 trinásť zborov, ktoré do Fondu finančného zabezpečenia neprispievali od jeho vzniku. Ďalšie zbory mali nedoplatky alebo platili iba čiastočne. Nie je preto jasné, prečo má práve v Michalovciach finančný spor viesť až k zásahu do vyučovania náboženstva.
Jeden z duchovných, ktorý si neželal zverejniť svoje meno, sa pýta: „Ak je dôvodom skutočne fond, potom nech biskup vysvetlí, či rovnako postupuje voči všetkým neplatiacim zborom. Alebo sa kánonická misia odoberá iba tomu, koho treba zlomiť?“
Veriaci pripomínajú aj situáciu v Revúcej. Kým v roku 2007 tamojší zbor evidoval 1 374 členov, v roku 2025 ich mal už iba 372. Napriek poklesu o 1 002 členov, teda približne o 73 percent, sú v oficiálnom adresári cirkvi pri zbore uvedené dve námestné farárky.
Samotný počet duchovných ešte nedokazuje nesprávne rozhodnutie. Kontrast však podľa kritikov ukazuje, že vedenie dokáže zachovať dve duchovenské miesta v zbore s 372 členmi, zatiaľ čo v Michalovciach má zasahovať proti farárovi cez jeho pôsobenie na školách. Veriaci sa preto pýtajú, či sa personálne rozhodnutia neriadia viac poslušnosťou voči systému financovania než skutočnými výsledkami duchovnej služby.
Verejný obraz a konanie vo vlastnej cirkvi
Niektorých veriacich poburuje aj rozpor medzi verejným vystupovaním Petra Mihoča a spôsobom, akým podľa nich postupuje voči vlastnému farárovi. Biskup verejne hovorí o viere, odvahe kresťanov a osobnostiach, akou bol Dietrich Bonhoeffer, vystupuje doma aj v zahraničí a prezentuje sa ako obhajca kresťanských hodnôt. Oslovení veriaci však tvrdia, že skutočná vierohodnosť cirkevného predstaviteľa sa neukazuje pred kamerami a pri slávnostných prejavoch, ale v tom, ako zaobchádza s človekom, ktorý sa ocitol v spore s mocou.
Jeden z veriacich redakcii povedal: „Navonok sa hovorí o odvahe, láske a službe. Doma sa však proti vlastnému farárovi používa úrad, strach a existenčný tlak. Takýto rozpor ľudia vidia.“
Ďalší uviedol, že súčasné udalosti nezostanú bez následkov: „Raz sa bude písať, kam títo ľudia doviedli našu cirkev a čo boli ochotní urobiť pre peniaze a moc. Ich mená zostanú spojené s hanbou tohto obdobia. Ľudské rozhodnutia možno dnes zakryť funkciou, ale pred Božím súdom sa neskryje nič.“

Biskup dostal priestor odpovedať

Redakcia Lutherusu požiadala biskupa Petra Mihoča o stanovisko. Pýtala sa, ktoré školy boli kontaktované, kto o odobratí alebo neudelení kánonickej misie rozhodol, aký cirkevnoprávny dôvod k tomu viedol a či tento postup súvisí s neplatením príspevkov do Fondu finančného zabezpečenia.
Biskupa sme požiadali aj o odpoveď na tvrdenie, že kánonická misia sa používa ako forma nátlaku na Jána Meňkyho a michalovský cirkevný zbor. Termín na zaslanie stanoviska sme určili do 12. septembra do dvanástej hodiny, no do stanoveného termínu na otázky redakcie neodpovedal.
Ak sa potvrdí, že dôvodom zásahu na školách nebol problém s učením alebo pedagogickou činnosťou Jána Meňkyho, ale spor jeho zboru o peniaze, pôjde o nebezpečný precedens. Cirkevný úrad by tým vyslal duchovným odkaz, že nesúhlas s finančným systémom môže zasiahnuť nielen ich miesto v zbore, ale aj ich službu deťom.
„Cirkev, ktorá začne proti vlastným farárom používať strach, administratívne zákazy a tlak cez školy, nebráni svoje dobré meno. Sama ho ničí. Dejiny napokon neposudzujú cirkevných predstaviteľov podľa počtu ich prejavov, zahraničných ciest ani titulov, ale podľa toho, či svoju moc používali na službu, alebo na umlčanie tých, ktorí sa im odmietli podriadiť,“ dodal oslovený duchovný.

Redakcia Lutherusu

The post Školám mali volať z biskupského úradu, aby farár Ján Meňky neučil first appeared on Lutherus.

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ – V areáli rímskokatolíckeho Kostola sv. Mikuláša má byť v septembri slávnostne odhalený nový pamätník Juraja Tranovského. V Liptovskom Mikuláši však už desaťročia stojí jeho socha pred evanjelickým kostolom. Časť miestnych evanjelikov preto namieta, že namiesto ďalšieho monumentu mohli byť peniaze použité na živú službu cirkvi. Verejnosti zatiaľ neboli oznámené náklady ani presný spôsob financovania projektu.

Počas podujatia venovaného 390. výročiu vydania spevníka Cithara sanctorum má byť v piatok 18. septembra v areáli rímskokatolíckeho Kostola sv. Mikuláša odhalený pamätník evanjelickému kňazovi, básnikovi a hymnografovi Jurajovi Tranovskému. Organizátori predpokladajú aj účasť prezidenta Slovenskej republiky Petra Pellegriniho.

Pamätník má pripomínať miesto, na ktorom Tranovský v rokoch 1632 až 1637 pôsobil ako evanjelický kazateľ a pod ktorým bol aj pochovaný. Projekt vznikol z podnetu vydavateľstva Tranoscius a podľa jeho riaditeľa Petra Gärtnera sa na ňom podieľajú evanjelici, katolíci, mesto, mestské múzeum a ďalší spolupracovníci.

Podujatie bude pokračovať konferenciou Pieseň a chrám tvoria Hrad prepevný, koncertom starej hudby a slávnostnými službami Božími. Po nich majú účastníci prejsť mestom ku Kostolu sv. Mikuláša a zastaviť sa pri novom pamätníku.

Pamätník ukrytý za stromami

Otázky vyvoláva aj konkrétne umiestnenie nového pamätníka. Na fotografiách, ktoré má redakcia k dispozícii, je pripravený podstavec pri bočnej stene Kostola sv. Mikuláša, v priestore výrazne prekrytom korunami stromov. Z pohľadu z priľahlého chodníka ho zeleň takmer celkom zakrýva. Zatiaľ nie je známe, či sa pred osadením pamätníka počíta s úpravou stromov alebo okolitého priestoru.

Časť miestnych evanjelikov preto kritizuje aj výber miesta. Kým ostatné sochy v okolí kostola a na námestí sú umiestnené na dobre viditeľných miestach, Tranovského pamätník má podľa nich zostať bokom, za stromami. „Hovorí sa o veľkom geste spolupráce evanjelikov a katolíkov, ale Tranovskému vyhradili miesto, na ktorom ho okoloidúci takmer neuvidia. Je otázne, či je to dôstojné pripomenutie človeka, ktorý v tomto chráme kázal,“ uviedli veriaci pre Lutherus.

Umiestnenie pritom nesie silný historický význam. Kostol sv. Mikuláša v období reformácie používali evanjelici a Juraj Tranovský v ňom v rokoch 1632 až 1637 pôsobil ako kazateľ. Podľa tradície bol po smrti pochovaný v hrobke pod oltárom. Chrám bol v roku 1680 vrátený katolíckej cirkvi a mikulášski evanjelici potom približne sto rokov dochádzali na bohoslužby do Paludze. Až po Tolerančnom patente si v rokoch 1783 až 1785 postavili vlastný kostol.

Jedného Tranovského už mesto má

Zámer však vyvolal kritické reakcie medzi časťou evanjelikov v Liptovskom Mikuláši. Upozorňujú, že Tranovský už svoj pamätník v meste má. Jeho pieskovcová socha v nadživotnej veľkosti stojí pri vstupe do tolerančného evanjelického kostola na Tranovského ulici. Je dielom akademického sochára Ladislava Polláka a osadená bola v polovici 20. storočia.

Podľa veriacich, ktorí sa obrátili na redakciu, preto nie je jasné, prečo mesto potrebuje ďalšie výtvarné stvárnenie tej istej osobnosti. Nespochybňujú význam Juraja Tranovského ani potrebu pripomínať jeho duchovný a literárny odkaz. Pýtajú sa však, či sa tak musí diať postavením ďalšieho monumentu.

„Tranovského si máme pripomínať najmä tým, že budeme poznať a čítať jeho dielo, spievať jeho piesne a chrániť evanjelickú vieru, ktorej slúžil. Ďalšia socha sama osebe vieru neposilní,“ znie podstata výhrad miestnych veriacich.

Napriek širokému okruhu spolupracujúcich organizácií zatiaľ nebolo verejne oznámené, koľko nový pamätník stojí, kto je jeho investorom ani z akých zdrojov je financovaný.

Miestni veriaci preto žiadajú zverejniť cenu pamätníka aj podiel jednotlivých partnerov na jeho financovaní. Ak boli použité verejné alebo cirkevné peniaze, verejnosť má podľa nich právo vedieť, kto o výdavku rozhodol a prečo dostal prednosť pred inými potrebami. Transparentnosť by zároveň odstránila podozrenie, že podobné monumentálne projekty môžu slúžiť viac na budovanie zásluh ich iniciátorov než na živú službu cirkvi.

Zodpovednosť za zverené prostriedky

Jadrom výhrad miestnych veriacich nie je samotné pripomínanie Juraja Tranovského, ale účelnosť ďalšieho pamätníka a zodpovedné nakladanie s peniazmi. „Veď kto z vás, keď chce stavať vežu, nesadne si najprv a nespočíta náklad, či má na jej dokončenie?“ pripomína Kristus v Evanjeliu podľa Lukáša (L 14, 28). Jeho slová zdôrazňujú zodpovednosť za rozhodnutia aj za prostriedky, ktoré boli človeku zverené.

V čase, keď cirkevné zbory zápasia s poklesom počtu členov, opravami kostolov, nedostatkom pracovníkov a s financovaním svojej základnej služby, je legitímne pýtať sa, či je ďalší pamätník tou najpotrebnejšou investíciou. Tranovského pamiatku by bolo možné podporovať aj vydávaním jeho diela, prácou s deťmi a mládežou, kvalitným cirkevným školstvom či pomocou zborom, ktoré nedokážu udržiavať svoje chrámy.

„Juraj Tranovský nepotrebuje druhú sochu, aby zostal veľkou postavou slovenského evanjelictva. Jeho najtrvalejším pamätníkom je Cithara sanctorum a viera, ktorú jej piesne po stáročia odovzdávali ďalším generáciám. Otázkou preto zostáva, či si jeho odkaz najlepšie uctíme ďalším monumentom, alebo živou službou, ktorej zasvätil svoj život,“ uviedol veriaci.

Redakcia Lutherusu
Foto: archív redakcie

The post Tranovskému postavia v Mikuláši ďalší pamätník. Veriaci hovoria o zbytočnom míňaní first appeared on Lutherus.

BANSKÁ BYSTRICA – Evanjelické dni 2026 v Banskej Bystrici sprevádzal päťeurový účastnícky poplatok. Oficiálne pokyny ECAV hovoria o kúpe vstupeniek, QR kódoch a identifikačných náramkoch, pričom ústrednou súčasťou nedeľného programu boli slávnostné služby Božie. ECAV zdôraznila, že päť eur nebolo vstupným na bohoslužby, časť veriacich však práve spojenie služieb Božích s platenou registráciou vníma kriticky.

Evanjelické dni 2026 sa konali od 12. do 14. júna v Banskej Bystrici ako celoslovenské stretnutie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Hlavný nedeľný program v TIPSPORT Aréne otvorili o 10. hodine slávnostné služby Božie, na ktorých kázal generálny biskup Ivan Eľko.

Účasť na podujatí bola spojená s registráciou a päťeurovým poplatkom pre osoby od 13 rokov. V oficiálnych pokynoch ECAV sa pritom používa priamo výraz „vstupenky“. Registrovaní účastníci dostávali identifikačné náramky a organizátori uvádzali, že pri kúpe piatich a viacerých vstupeniek budú náramky zaslané poštou. S náramkom mohli účastníci vstúpiť priamo do haly.

Samotná cirkev si zrejme uvedomovala, že takto nastavený systém môže vyvolávať otázky. Na svojej oficiálnej stránke preto výslovne uviedla, že „nejde teda o vstupné na služby Božie“. Päť eur označila za symbolický príspevok spojený so zodpovednou registráciou účastníkov a vysvetľovala ho potrebou poznať ich počet a zabezpečiť primerané priestory, technické zázemie a občerstvenie.

Práve toto rozlíšenie však časť veriacich nepresvedčilo. Poukazujú na to, že bez ohľadu na pomenovanie poplatku boli služby Božie súčasťou podujatia, na ktoré sa kupovali vstupenky a účastníci dostávali identifikačné náramky.

„Nejde o päť eur. Ide o princíp. Na služby Božie sme predsa vždy prichádzali bez vstupenky aj bez predchádzajúcej registrácie.“ Niektorí veriaci povinné prihlasovanie dokonca prirovnávajú k praktikám siekt, ktoré potrebujú evidovať, kto sa na podujatí zúčastnil. Aj takéto ostré prirovnanie ukazuje, ako vzdialene nanich celý systém pôsobí od otvoreného pozvania cirkvi, v ktorej má byť miesto pre každého.

Otázky vyvoláva aj porovnanie s predchádzajúcimi Evanjelickými cirkevnými dňami. V roku 2018 sa za pôsobenia vtedajšieho generálneho biskupa Miloša Klátika konalo trojdňové celocirkevné podujatie vo Zvolene. Jeho program zahŕňal služby Božie, prednášky, dramatické pásmo, hudobné vystúpenia, program na hlavnom pódiu a ďalšie aktivity.

Aj toto podujatie si vyžadovalo organizačné a finančné zabezpečenie. Oficiálny program uvádzal finančnú podporu projektu Hoffnung für Osteuropa a Banskobystrického samosprávneho kraja. V dostupných oficiálnych materiáloch ECAV k podujatiu z roku 2018 však nie je uvedený systém päťeurového účastníckeho poplatku, kupovania vstupeniek, QR kódov a identifikačných náramkov, aký sprevádzal Evanjelické dni 2026.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo súčasný spôsob organizácie medzi niektorými členmi cirkvi vyvoláva nevôľu. Podľa nich nie je rozhodujúca samotná výška poplatku, ale princíp, že veriaci prichádza na celocirkevné stretnutie, ktorého súčasťou sú služby Božie, s kúpenou vstupenkou a identifikačným náramkom.

Evanjelické dni 2026 pritom neboli financované iba z príspevkov účastníkov. ECAV informovala aj o ďalších zdrojoch financovania a na oficiálnej stránke podujatia uviedla, že projekt bol realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a predchádzanie diskriminácii, rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu a ďalším prejavom intolerancie.

Rozdielne pohľady tak zostávajú najmä pri samotnom princípe. ECAV päť eur označuje za príspevok na organizáciu celého podujatia, nie za vstupné na služby Božie. Kritickí veriaci však namietajú, že práve služby Božie boli súčasťou programu, ku ktorému bol prístup organizačne previazaný s platenou registráciou, vstupenkou a náramkom. Pre časť veriacich sa tak Evanjelické dni stali ďalším príkladom toho, že súčasné vedenie ECAV čoraz viac spája život cirkvi s povinnými platbami. „Máme pocit, že dnes sa už takmer všetko v cirkvi začína a končí pri peniazoch. Teraz sme sa dostali až k tomu, že na podujatie, ktorého súčasťou sú služby Božie, si kupujeme vstupenku,“ zhrnul svoj pohľad jeden z nich.

Redakcia Lutherusu
Foto: ecav.sk

The post Na služby Božie veriaci prichádzali s kúpenou vstupenkou a náramkom first appeared on Lutherus.

PRÍBOVCE – Po rokoch sa do Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Príbovce vrátili Graig a Julie Johnsonovci zo Severnej Dakoty. Manželia, ktorí stáli pri viacerých aktivitách zboru a dlhodobo podporovali jeho prácu s deťmi a mládežou, tentoraz pricestovali aj so svojou početnou rodinou. Návšteva sa stala pripomienkou spolupráce a priateľstva, ktoré medzi Príbovcami a americkými evanjelikmi trvá už viac ako dvadsať rokov.

Graig a Julie Johnsonovci navštívili Príbovce v piatok 26. júna. Spolu s členmi miestneho cirkevného zboru a evanjelikmi z Martina strávili popoludnie pri rozhovoroch a spomienkach na roky spoločných aktivít. Nechýbal kotlíkový guľáš ani improvizovaný kultúrny program.

Johnsonovci sa do života príbovského zboru výraznejšie zapojili začiatkom nového tisícročia. Stáli pri rozvoji Letnej biblickej školy, ktorú od roku 2004 podporovali spolu s ďalšími dobrovoľníkmi zo Severnej Dakoty. Americkí hostia prichádzali na Slovensko pracovať s deťmi a mládežou, podieľali sa na príprave programu a zabezpečovali učebné materiály i ďalšie potrebné vybavenie.

Spolupráca sa v roku 2006 rozšírila o letné kurzy anglického jazyka. Myšlienku spojiť výučbu angličtiny s kresťanským posolstvom priniesol pastor Bill Rindy, ktorý dnes pôsobí ako biskup. Do Príboviec následne prichádzali americkí dobrovoľníci, ktorí pomáhali s výučbou a zároveň vytvárali priestor na osobné kontakty medzi mladými ľuďmi zo Slovenska a Spojených štátov.

Partnerstvo nezostalo iba pri spoločných podujatiach. Graig a Julie Johnsonovci podporili aj konkrétne potreby cirkevného zboru. V roku 2010 finančne prispeli na rekonštrukciu kostolných okien.

Tohtoročná návšteva tak nebola iba návratom na miesto niekdajšieho pôsobenia. Johnsonovci sa opäť stretli s ľuďmi, s ktorými ich spájajú roky spoločnej práce a osobné priateľstvá. Príbovský zbor ich návštevou pripomenul príbeh spolupráce, ktorá pretrvala aj po skončení jednotlivých projektov. Po viac ako dvoch desaťročiach zostávajú vzťahy so Severnou Dakotou svedectvom toho, že cirkevné partnerstvo môže prerásť do priateľstva, ktoré nezruší ani veľká vzdialenosť.

R
Foto: turieconline.sk

The post Americké priateľstvo s Príbovcami trvá už viac ako dve desaťročia first appeared on Lutherus.

REVÚCA – Evanjelický cirkevný zbor v okresnom meste Revúca zaznamenal za necelé dve desaťročia mimoriadne vážny členský prepad. Kým podľa Schematizmu ECAV evidoval v roku 2007 celkovo 1 374 členov, v roku 2026 ich má už iba 372. Napriek poklesu o takmer tri štvrtiny pôsobia dnes v zbore dve námestné farárky. Prípad vyvoláva otázky, podľa akých kritérií biskup Východného dištriktu Peter Mihoč rozmiestňuje duchovných a či sa pri rozhodovaní nestala dôležitejšou platba do Fondu finančného zabezpečenia než skutočný stav zboru, jeho misia a potreby veriacich.

Rozdiel medzi rokmi 2007 a 2026 predstavuje 1 002 členov. Revúcky cirkevný zbor tak za devätnásť rokov stratil takmer 73 percent svojej členskej základne. Nejde pritom o malú obec, z ktorej by obyvatelia masovo odišli, ale o okresné mesto s významnou evanjelickou históriou.

Porovnanie s Rožňavou, ktorá je takisto okresným mestom a patrí do Gemerského seniorátu, je výrazné. Kým Rožňava mala podľa údajov z roku 2007 približne 700 členov, v roku 2026 eviduje 989 duší. Za rovnaké obdobie teda vzrástla o 289 členov, zatiaľ čo Revúca  ichstratila viac než tisíc.

Oslovení členovia revúckeho cirkevného zboru odmietajú vysvetlenie, že ide iba o všeobecný dôsledok sekularizácie, starnutia obyvateľstva či nezáujmu ľudí o cirkev. Pripomínajú, že počas pôsobenia predchádzajúcej farárky Marty Klátikovej sa zbor rozvíjal, pribúdali veriaci hlásiaci sa k členstvu a spoločenstvo rástlo.

Vývoj počas pôsobenia Danice Hudecovej hodnotia odlišne. Viacerí veriaci Lutherusu uviedli, že služby Božie neprestali navštevovať preto, že by stratili vieru alebo sa prestali hlásiť k evanjelickej cirkvi, ale pre narastajúce konflikty a stratu dôvery. Podľa ich svedectiev sa farárka obklopila úzkym okruhom svojich podporovateľov a ľudia s odlišným názorom sa postupne ocitali na okraji spoločenstva.

Kritika pomerov mala podľa oslovených členov viesť k ďalším osobným sporom a vzájomnému obviňovaniu. Napätie sa prenieslo aj do bežných vzťahov medzi veriacimi a časť dovtedy aktívnych členov prestala chodiť do kostola. Viacerí preto nechcú vystupovať pod vlastným menom, pretože sa obávajú ďalšieho zhoršenia vzťahov v malom meste.

Oficiálna stránka ECAV v súčasnosti uvádza v Revúcej dve námestné farárky – Danicu Hudecovú a Vieru Kmecovú. Danica Hudecová bola podľa personálnych oznamov ECAV od 22. júla 2024 opätovne menovaná za námestnú farárku do Revúcej, hoci je už v dôchodkovom veku. Oslovení veriaci nerozumejú, prečo ju biskup Východného dištriktu Peter Mihoč napriek dlhodobému úpadku zboru ponecháva vo funkcii a súčasne do Revúcej ustanovil ďalšiu farárku.

Skutočnosť, že v zbore s 372 členmi pôsobia dve farárky, vyvoláva medzi veriacimi otázky aj vzhľadom na personálnu politiku Východného dištriktu. Cirkevný zbor musí za obe duchovné odvádzať príspevky do Fondu finančného zabezpečenia. Podľa oslovených členov sa preto vytvára dojem, že pokiaľ zbor svoje finančné povinnosti plní, môže mať dvoch duchovných bez ohľadu na dramatický pokles členskej základne a dlhodobú nespokojnosť časti veriacich.

Oslovení členovia zboru tento prístup porovnávajú s prípadmi farárov Jána Meňkyho a Jozefa Vereščaka. Poukazujú na to, že veriaci boli s ich službou spokojní, zborový život fungoval a členovia sa postavili za svojich farárov. Napriek tomu sa v súvislosti s neplatením príspevkov do Fondu finančného zabezpečenia hovorilo o ich presunutí. V prípade Jána Meňkyho sa personálny zásah aj uskutočnil a bol menovaný do cirkevného zboru v Gemerskej Polome v Gemerskom senioráte.

Veriaci preto vnímajú výrazný rozpor medzi tým, ako biskup Východného dištriktu Peter Mihoč pristupuje k jednotlivým zborom. Podľa nich sa v zboroch, ktoré neplnia finančné požiadavky, môže stať predmetom zásahu aj farár, za ktorým stojí spoločenstvo a ktorého služba prináša výsledky. V Revúcej však napriek strate viac než tisíc členov pôsobia dve farárky, čo oslovení veriaci spájajú aj s tým, že zbor odvádza požadované príspevky do fondu.

Situácia druhej duchovnej podľa oslovených veriacich zároveň otvára otázku, ako sa ECAV stará o farárov, ktorým vážne zdravotné ťažkosti skomplikovali ďalšie pôsobenie v službe. Podľa ich informácií bola do Revúcej ustanovená po vážnom zhoršení zdravotného stavu počas pôsobenia v predchádzajúcom cirkevnom zbore. Zodpovednosť za takéto personálne riešenie podľa nich nemožno prenášať na samotnú farárku, ale na predstaviteľov cirkvi, ktorí rozhodujú o pracovných podmienkach a sociálnom zabezpečení duchovných. Veriaci pripomínajú, že mnohí farári si z nízkych príjmov nedokážu zabezpečiť vlastné bývanie ani vytvoriť dostatočnú rezervu na starobu. Cirkev, ktorá má aj vlastné diakonické a sociálne zariadenia, by sa podľa nich mala o chorých a starších duchovných postarať dôstojne a s vďačnosťou za roky ich služby, nie ich ťažkú životnú situáciu riešiť iba ustanovením do ďalšieho zboru.

Ani tento ľudský rozmer však podľa členov revúckeho zboru nevysvetľuje, prečo biskup Mihoč ponecháva bez viditeľného riešenia dlhodobý úpadok samotného spoločenstva. Pokles z 1 374 na 372 členov vnímajú ako vážne varovanie, ktoré nemožno prekryť ďalším personálnym menovaním.

Revúca podľa nich nepotrebuje iba formálne obsadené farárske miesta, ale predovšetkým obnovu dôvery, zmierenie rozdeleného spoločenstva a misijnú prácu, ktorá by dokázala znovu osloviť aj ľudí, ktorí prestali chodiť do kostola.

Vývoj v Revúcej nevnímajú iba ako miestny problém. Porovnávajú ho s prípadmi Jána Meňkyho a Jozefa Vereščaka, pri ktorých sa pre neplatenie príspevkov do Fondu finančného zabezpečenia zasahovalo alebo hrozilo zásahom do pôsobenia duchovných, hoci za nimi stáli ich zbory. Keď však v dlhodobo upadajúcom revúckom zbore pôsobia dve farárky, pretože zbor požadované príspevky odvádza, veriaci nadobúdajú pocit, že peniaze majú v personálnej politike ECAV väčšiu váhu než dôvera veriacich, misia a skutočný život cirkevného zboru.

Redakcia Lutherusu

The post Revúcky zbor prišiel za devätnásť rokov o tisíc členov first appeared on Lutherus.

Dnes už našťastie nikto nekončí na hranici. No človek sa niekedy neubráni nepríjemnému pocitu, že sme len vymenili predmet obžaloby. Kedysi sa človek dostával pod tlak pre údajné kacírstvo. Dnes sa niektoré cirkevné zbory a ich farári dostávajú pod tlak preto, že nezaplatili do Fondu finančného zabezpečenia.

Možno sa to zdá ako odvážne prirovnanie – lenže práve preto zarezonovali slová, ktoré podľa účastníkov stretnutia s veriacimi z cirkevného zboru Poprad-Veľká zazneli z úst biskupa Východného dištriktu Petra Mihoča, ktorý neakceptoval žiadne argumenty, iba tvrdo poznamenal: Ste na ťahu. Je to na vás. Všetci pritom rozumeli, čo to znamená: Ak zbor nezaplatí, príde o svojho farára.

Nie je to len administratívna veta. Je to veta, ktorá prezrádza spôsob premýšľania. A preto sa pred očami vynára príbeh jedného biblického kráľa – Rechabeáma. Nie preto, že by bol Peter Mihoč Rechabeámom, ale preto, že jazyk, ktorým hovorí moc, sa za tritisíc rokov veľmi nezmenil.

Ani Rechabeám nestál pred vzburou. Ľud nechcel zvrhnúť monarchiu. Nepýtal si výsady. Nežiadal revolúciu. Prosil len o jediné: „Uľahči tvrdú službu svojho otca – a ťažké jarmo, ktoré na nás vložil – a budeme ti slúžiť.“ (1Kr 12, 4)

Rechabeám mal v tej chvíli dve možnosti. Mohol počúvať skúsených mužov, ktorí mu radili: „Ak sa dnes podrobíš tomuto ľudu a urobíš mu po vôli, keď im odpovieš, a budeš s nimi hovoriť vľúdnymi slovami, budú ti stále slúžiť.“ (1Kr 12, 7) Alebo mohol počúvať svojich rovesníkov.

Vybral si ich. Vybral si silu namiesto služby, tvrdosť namiesto porozumenia a moc namiesto pokory. A práve tu sa začína znepokojivá podobnosť. Rechabeám si nemyslel, že robí niečo zlé. Bol presvedčený, že chráni autoritu kráľa. Že ak raz ustúpi, stratí rešpekt. Jeho priatelia mu nahovorili, že vládca musí hovoriť tvrdo, inak ho ľudia prestanú poslúchať. A tak ľudu odkázal: „Ak vám môj otec urobil jarmo tvrdým, ja ho ešte pritvrdím.“ (1Kr 12, 11)

V tej chvíli sa nerozhodovalo len o výške daní. Rozhodovalo sa o tom, akým človekom bude kráľ. Či bude pastierom, alebo vládcom, ktorý si poslušnosť vynucuje silou.

Keď dnes veriaci počujú od biskupa Petra Mihoča slová: „Ste na ťahu,“ za ktorými sa skrýva možnosť, že prídu o svojho duchovného, nemožno sa ubrániť otázke, či sa cirkev nezačína učiť od nesprávneho kráľa.

Rechabeám veril, že tvrdosť zachráni poriadok. Rovnako môže dnes Mihoč veriť, že tvrdosť zachráni Fond finančného zabezpečenia. Lenže Biblia ukazuje, že existujú víťazstvá, ktoré sú v skutočnosti prehrami. Možno sa podarí vybrať peniaze. Možno sa podarí presadiť rozhodnutie. Možno sa podarí ukázať, kto rozhoduje. Ale za akú cenu?

Rechabeám tiež dosiahol svoje. Nepovolil, neustúpil, nezmenil ani jediné slovo. O niekoľko hodín však prišiel o desať izraelských kmeňov. To, čo Dávid budoval celé desaťročia, rozbil jediným prejavom.

Biblia potom zaznamenáva jednu z najtragickejších viet Starej zmluvy: „Tak Izrael odpadol od Dávidovho domu až do dnešného dňa.“ (1Kr 12, 19) Nie meč ani vojna, ani cudzie vojsko – jediné pyšné rozhodnutie.

Práve preto je tento príbeh taký aktuálny. Cirkev sa totiž nerozdeľuje iba pre vieroučné bludy. Niekedy ju rozdeľuje spôsob, akým jej predstavitelia zaobchádzajú s ľuďmi. Nerozdeľuje ju len falošná náuka, ale ju rozdeľuje aj pýcha. Rozdeľuje ju presvedčenie, že autoritu možno budovať nátlakom. Rozdeľuje ju predstava, že veriaci budú vernejší, keď sa budú báť.

Kristus však svoju cirkev nikdy nebudoval strachom. Keď sa učeníci hádali o moc, nepovedal im, aby pritvrdili. Nepovedal im, aby ukázali, kto je pánom. Nepovedal im, aby dali ostatným pocítiť svoju autoritu. Povedal: „Kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom.“ (Mt 20, 26)

To je zásadný rozdiel medzi Kristom a Rechabeámom. Jeden buduje autoritu službou, druhý silou. Dnešná situácia je oveľa vážnejšia, než sa môže zdať. Nejde len o fond či peniaze. Nejde ani len o jedného farára. Ide o to, akú tvár bude mať naša cirkev. Či bude hovoriť hlasom Krista, alebo hlasom Rechabeáma.

Či bude veriť, že jednota sa rodí zo služby, alebo že sa dá vynútiť rozhodnutiami a hrozbami. Rechabeám zomrel po sedemnástich rokoch vlády. Biblia jeho život zhodnotila jedinou vetou: „Páchal však zlo, lebo nebol pevne odhodlaný hľadať Hospodina.“ (2Kron 12, 14)

Nie je tam napísané, že zlyhal ako politik ani že bol zlý organizátor, ani že nevedel spravovať kráľovstvo. Biblia ukazuje na jeho srdce. Práve tam sa začal pád. Každý biskup, každý farár, každý presbyter i každý kresťan by sa preto mal pýtať nie na to, či presadil svoje rozhodnutie, ale či pri jeho presadzovaní zostal verný Kristovi.

Lebo dejiny Božieho ľudu nás učia jednu bolestnú pravdu: Rechabeám nerozdelil Izrael preto, že vyberal dane. Rozdelil ho preto, že uveril, že moc je viac ako služba. A beda cirkvi, ak tejto lži uverí znova. Rechabeám si myslel, že zachraňuje kráľovstvo – v skutočnosti ho rozdelil.

Jeho príbeh by mal čítať každý, kto v cirkvi dostal moc rozhodovať o druhých. Aj biskup Peter Mihoč.

Martina Kováčiková
Ilustračné foto: wikimedia

The post Zrodil sa nový Rechabeám first appeared on Lutherus.

NEMECKO / BRATISLAVA – Kresťanstvo v Nemecku prechádza hlbokou krízou. Počet veriacich klesá, kostoly sa vyprázdňujú
a väzba na cirkev slabne. Napriek tomu výskumy ukazujú, že spoločnosť naďalej považuje kresťanské hodnoty za nenahraditeľný prínos pre verejný život. Na tieto skutočnosti upozornil nemecký politológ Andreas Püttmann.

Nemecký politológ Andreas Püttmann počas diskusie v Bratislave venovanej budúcnosti kresťanstva upozornil, že odkresťančovanie Nemecka predstavuje jednu z najväčších výziev súčasnej Európy. Pripomenul slová prvého spolkového kancelára Konrada Adenauera, ktorý už po druhej svetovej vojne tvrdil, že odvrat od kresťanských hodnôt priviedol spoločnosť k mravnému úpadku a že skutočná obnova Európy môže vyrásť iba z duchovných základov.

Podľa údajov, ktoré autor uvádza, sa dnes k cirkvi hlási približne 45 percent Nemcov, no pravidelne sa modlí iba menšia časť veriacich. Na bohoslužby chodí raz mesačne približne 11 percent protestantov a 16 percent katolíkov. Mnohí síce zostávajú formálne členmi cirkvi, no ich osobný vzťah k viere postupne slabne.

Püttmann upozorňuje, že príčiny krízy nemožno hľadať iba vo vnútri cirkví. Veľkú úlohu zohrávajú spoločenské zmeny, rastúci individualizmus, konzumný spôsob života, urbanizácia či oslabenie tradičných rodinných väzieb. Sociológovia podľa neho zároveň priznávajú, že zatiaľ nikto nenašiel účinný recept, ako tento trend zastaviť.

Napriek tomu výskumy prinášajú aj povzbudzujúce zistenia. Kresťanstvo je v Nemecku stále vnímané ako významný zdroj morálnych hodnôt a spoločenského dobra. Ľudia pozitívne hodnotia kresťanské školy, sociálne zariadenia, charitatívnu službu i dobrovoľnícku činnosť cirkví. Kresťania sa podľa viacerých prieskumov častejšie angažujú v prospech druhých, podporujú charitu a aktívne sa zapájajú do života občianskej spoločnosti.

Autor zdôrazňuje, že kresťanská viera nie je len súkromnou záležitosťou jednotlivca. Formuje postoje človeka v rodine, práci aj vo verejnom živote a prináša spoločnosti hodnoty solidarity, zodpovednosti, úcty k ľudskej dôstojnosti a nádeje. Aj preto zostáva kresťanstvo dôležitou súčasťou života demokratickej spoločnosti a jeho oslabovanie by nemalo zostať bez povšimnutia ani v evanjelických cirkvách Európy.

R
Ilustračná fotografia: Archív

The post Odkresťančovanie Európy je výzvou aj pre evanjelikov first appeared on Lutherus.

ROŽŇAVA – Pri pamätnej tabuli evanjelického kňaza, básnika a významného predstaviteľa slovenského duchovného života Juraja Ambroziho sa v Rožňave uskutočnil pietny akt pri príležitosti 280. výročia jeho úmrtia. Podujatie pripomenulo život a odkaz osobnosti, ktorá svojou vierou, literárnou tvorbou i službou cirkvi zanechala trvalú stopu v slovenských dejinách.

Miestny odbor Matice slovenskej v Rožňave zorganizoval spomienkové podujatie pri pamätnej tabuli Juraja Ambroziho, aby si pripomenul 280 rokov od jeho úmrtia. Pietny akt otvoril spevom Martin Belányi, ktorý svojím vystúpením vytvoril dôstojnú atmosféru celého stretnutia.

Prítomných privítala predsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej Monika Liptáková. Vo svojom príhovore priblížila život a dielo Juraja Ambroziho ako evanjelického kňaza, básnika a vzdelanca, ktorý svojou službou, tvorbou i vernosťou viere významne ovplyvnil duchovný život svojej doby.

Na jej vystúpenie nadviazala riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave Tatiana Tomková. Zdôraznila význam uchovávania historickej pamäti a pripomínania osobností, ktoré formovali duchovné i kultúrne dedičstvo slovenského národa.

Vyvrcholením pietneho aktu bolo položenie venčeka k pamätnej tabuli Juraja Ambroziho. Symbolický prejav úcty opäť sprevádzal spev mladého speváka Martina Belányiho zo Štítnika a účastníci si spoločnou spomienkou uctili muža, ktorého odkaz zostáva živou súčasťou evanjelických i slovenských dejín.

Spomienkové podujatie potvrdilo, že meno Juraja Ambroziho má svoje pevné miesto v historickej pamäti. Pripomínanie jeho života a diela je nielen prejavom úcty k minulosti, ale aj povzbudením pre ďalšie generácie, aby nezabúdali na duchovné hodnoty, ktorými obohatil slovenský národ.

Na pietnej spomienke podľa zverejneného programu nevystúpil žiadny predstaviteľ Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, hoci podujatie bolo venované pamiatke evanjelického kňaza a superintendenta a autora duchovných piesní, ktoré sú súčasťou evanjelického dedičstva, Juraja Ambroziho.

Juraj Ambrozi sa narodil v rodine oravského zemana Mateja Ambroziho a jeho manželky Zuzany, rodenej Kubačkovej. Vzdelanie získaval v Dolnom Kubíne, Leštinách, Kežmarku, Debrecíne, Rožňave-Brzotíne a v rokoch 1716 – 1718 na kolégiu v Prešove. V štúdiách pokračoval v rokoch 1718 – 1721 na univerzite vo Wittenbergu, jednom z najvýznamnejších centier luteránskej teológie.

Po návrate zo štúdií ho obvinili z tajného kázania a odsúdili na smrť. Po niekoľkých týždňoch väzenia bol na zásah podžupana prepustený, no dostal doživotný zákaz vstupu na územie Poľska. Po návrate pôsobil ako vychovávateľ v Prešove a neskôr ako rektor školy v Necpaloch. V rokoch 1724 – 1733 bol evanjelickým farárom vo Vrbovciach, odkiaľ ho počas rekatolizácie vyhnali. Následne pôsobil v Prietrži (1733 – 1738), krátko aj v Štítniku (1738) a od roku 1741 zastával úrad superintendenta Potiského dištriktu.

Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Katarína Benediktyová, príbuzná spisovateľa Daniela Krmana. Z oboch manželstiev mal spolu osem detí.

Juraj Ambrozi sa do dejín zapísal nielen ako evanjelický farár a superintendent, ale aj ako významný duchovný básnik a hymnológ. Jeho duchovné piesne, modlitby a náboženská poézia sa stali súčasťou evanjelického dedičstva a dodnes svedčia o hlbokej viere, vzdelanosti i odvahe zostať verný evanjeliu aj v časoch prenasledovania. Jeho život a dielo zostávajú trvalou súčasťou duchovných a kultúrnych dejín Slovenska.

R
Foto: Archív

The post Superintendenta Juraja Ambroziho si uctili pri 280. výročí jeho úmrtia first appeared on Lutherus.

BRATISLAVA – Na oficiálnej internetovej stránke Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku sa v reportáži z Konferencie evanjelických teologičiek (KET) objavil výraz „celebrantkami boli zúčastnené sestry farárky“. Viacerí evanjelickí duchovní upozorňujú, že ide o terminológiu typickú pre rímskokatolícke prostredie, ktorá sa v evanjelickej cirkvi tradične nepoužíva. Podľa nich nejde len o jedno slovo, ale o otázku zachovania evanjelickej identity aj v oficiálnej komunikácii.

Autorkou reportáže „KET priniesla občerstvenie pre dušu aj telo“ je mediálna tajomníčka Generálneho biskupského úradu ECAV Jana Nunvářová, ktorá je zároveň predsedníčkou Mediálneho výboru ECAV. V článku sa uvádza, že počas záverečných služieb Božích „celebrantkami boli zúčastnené sestry farárky“.

Práve použitie slova celebrantky vyvolalo medzi viacerými evanjelickými duchovnými kritické reakcie. Poukazujú na to, že pojem celebrant patrí predovšetkým do rímskokatolíckej liturgickej terminológie. V katolíckej cirkvi označuje kňaza, ktorý predsedá sláveniu svätej omše alebo iného liturgického úkonu. ECAV na Slovensku však tradične používa označenia ako slúžiť služby Božie, viesť služby Božie, viesť liturgiu, kazateľ, prípadne slúžiaci farár alebo farárka.

Podľa viacerých duchovných nejde o prvý prípad, keď sa na oficiálnych komunikačných platformách ECAV objavujú výrazy prevzaté z rímskokatolíckeho prostredia. Upozorňujú, že práve oficiálne médiá cirkvi by mali byť príkladom dôsledného používania evanjelického názvoslovia, pretože jazyk je jedným z nositeľov teologickej identity.

Niektorí duchovní zároveň pripomínajú, že Jana Nunvářová v minulosti pôsobila v katolíckom mediálnom prostredí. Podľa nich môže aj táto skúsenosť vysvetľovať, prečo sa v jej textoch opakovane objavujú výrazy zaužívané skôr v rímskokatolíckej terminológii. Ide však o názor oslovených duchovných.

Pozornosť podľa nich púta aj skutočnosť, že Jana Nunvářová stojí na čele Mediálneho výboru ECAV, ktorého úlohou je navrhovať komunikačnú a mediálnu stratégiu cirkvi, organizovať mediálne vzdelávanie a spolupracovať s Edukačno-misijným centrom (EMC) aj na rozvoji komunikačných zručností pracovníkov cirkvi.

Oslovení farári preto kladú otázku, či sa v rámci týchto vzdelávacích aktivít venuje dostatočná pozornosť aj evanjelickej teologickej terminológii. Duchovní zároveň upozorňujú, že nejde len o zodpovednosť pracovníkov mediálnej komunikácie. Podľa nich zodpovednosť za vieroučné smerovanie cirkvi, jej identitu a oficiálnu komunikáciu nesie aj vedenie ECAV na čele s generálnym biskupom Ivanom Eľkom. Očakávajú preto, že práve vedenie cirkvi bude dôsledne dbať na zachovávanie evanjelickej terminológie v oficiálnych médiách a nebude pripúšťať preberanie pojmov, ktoré sú vlastné iným cirkevným tradíciám.

„Nejde o jedno nešťastne zvolené slovo. Ak na oficiálnej stránke našej cirkvi používame rímskokatolícku liturgickú terminológiu, vysielame signál, že si prestávame vážiť vlastné reformačné dedičstvo. Je zvláštne, že cirkev investuje nemalé prostriedky do vzdelávania a činnosti Edukačno-misijného centra, no pritom nedokáže zabezpečiť, aby jej oficiálna komunikácia používala tradičné evanjelické názvoslovie,“ uviedli pre Lutherus viacerí oslovení duchovní.

Ďalší z nich upozorňuje aj na zodpovednosť vedenia za mediálnu komunikáciu cirkvi.

„Práve od predsedníčky Mediálneho výboru a tajomníčky pre médiá by sme očakávali, že bude príkladom v používaní evanjelickej terminológie. Ak sa na oficiálnom webe objavujú pojmy, ktoré do našej tradície nepatria, je legitímne pýtať sa, či systém kontroly a odborného vzdelávania funguje tak, ako má. Oficiálna komunikácia cirkvi by mala chrániť našu identitu, nie ju nevedomky nahrádzať cudzou terminológiou,“ dodali oslovení duchovní.

Podľa nich nejde o spor o jediné slovo, ale o otázku, či si Evanjelická cirkev na Slovensku dokáže zachovať vlastný jazyk a teologické dedičstvo aj vo svojich oficiálnych médiách.

Redakcia Lutherusu
Foto: Archív

The post Duchovní kritizujú katolícke výrazy na oficiálnej stránke ECAV first appeared on Lutherus.