Farári čelia šikane. Združenie, ktoré ich má chrániť, sa obrátilo proti nim

MARTIN – Združenie evanjelických duchovných (ZED), ktoré má byť oporou farárov a hájiť ich pracovné práva, sa v týchto dňoch samo ocitlo v ostrom protiklade s vlastným poslaním. Na valnom zhromaždení zaznel návrh, ktorý pobúril mnohých: vylúčiť zo združenia duchovných, ktorí sa rozhodli domáhať spravodlivosti zákonnou cestou.

Aby paradox nestačil, návrh predniesla farárka a seniorka Liptovsko-oravského seniorátu Katarína Hudáková, ktorá je zároveň členka predsedníctva ZED. Hlasovanie o jej návrhu, ktoré sa konalo v úzkom kruhu len asi 34 z približne 300 členov, prešlo. A spôsobilo pohoršenie.

Jadrom sporu je skupina duchovných, ktorí podali žalobu na ECAV za to, že boli zaradení do nižšej platovej kategórie, než im podľa zákona prináleží. Dlhodobo im bola krátená mzda. Keď sa nedočkali nápravy, obrátili sa na súd.

Farári namiesto toho, aby sa dočkali solidarity a pomoci od ZED, dostalo sa im snahy o vylúčenie. „To nie je len nepochopenie úlohy stavovskej organizácie. To je otvorená represia,“ povedal pre Lutherus jeden z postihnutých farárov, ktorý si neželal byť menovaný. „Oni nás nechcú vylúčiť preto, že by sme porušili zákon. Ale preto, že sa ho domáhame.“

Nežiadajú iPhone, ale chlieb

V diskusii na valnom zhromaždení zaznel aj nelichotivý prirovnávací výrok bývalého biskupa Východného dištriktu ECAV Slavomíra Sabola, že požiadavky farárov sú ako keby „dieťa chcelo iPhone, hoci naň rodičia nemajú“. Reakcia z duchovného prostredia bola ostrá: „To nie je iPhone. To je chlieb,“ odkázal jeden z duchovných. „Nežiadame luxus. Žiadame len to, čo nám podľa zákona patrí.“

Takéto prirovnanie z úst Sabola farári považujú nielen za zavádzajúce, ale aj za ponižujúce a urážajúce. „Keď dospelého človeka s vysokoškolským vzdelaním a duchovnou službou prirovnáva k dieťaťu, ktoré chce hračku, degraduje jeho dôstojnosť aj službu,“ poznamenal ďalší z duchovných.

Biskupi míňajú, farári prežívajú

Zatiaľ čo radoví farári bojujú o zákonný základ svojej mzdy, cirkevné štruktúry na vyšších úrovniach si žijú svoj vlastný život. Biskupské úrady – s početným personálom, vlastnými budovami, účtovníkmi, pracovníkmi a často aj zbytočnými nákladmi na reprezentáciu – spotrebúvajú značnú časť rozpočtu cirkvi. Mnohí sa pýtajú, na čo vlastne slúžia. Napríklad biskup Západného dištriktu Ján Hroboň sa nedávno vybral na cestu do Tanzánie – a náklady na túto exotickú cestu kryl biskupský úrad.

Farári si kladú otázku, aký úžitok má cirkev z toho, že si biskup zaletel do Afriky? „Nejde o to, že by sme biskupom závideli cestovanie,“ hovorí jeden z farárov. „Ale ak nemáme na platy, je cestovanie na iný kontinent z verejných zdrojov výsmech.“

Zatiaľ čo cirkev nedokáže priznať spravodlivú mzdu vlastným farárom, dokáže uhradiť služobné výlety na druhý koniec sveta. Zákon sa zrazu stáva „príliš drahým“, ale letenky a diéty neprekážajú. To nie je len nespravodlivé, to je urážka každého, kto nosí farársky talár a slúži v najťažších podmienkach.

Farári hovoria otvorene, že biskupské úrady sa v mnohom stali samy sebe účelom. Namiesto toho, aby slúžili duchovnej službe a zborom, sa zmenili na administratívne centrá s vlastnými záujmami. Budovy, ktoré by mohli byť prenajaté v prospech cirkvi, sú obsadené aparátom, ktorého efektivita je prinajmenšom otázna.

„Ak by sa znížili náklady na chod biskupských úradov a prehodnotil sa celý ich význam, peniaze na platy farárov by sa našli okamžite,“ uviedol jeden z duchovných. Zatiaľ čo sa biskupi vozia na synody a užívajú si drahé hotely, v mnohých zboroch nemá farár na základnú údržbu fary, nieto ešte na dôstojný život. Takto vyzerá nerovnováha, ktorá nie je len finančná, ale aj morálna.

Viacerí farári upozorňujú, že kým biskupi a vedenie cirkvi investujú do úprav sídel, radoví duchovní žijú z krátenej mzdy. „Je to výsmech evanjelia. Kristus povedal: ‚Hodný je pracovník svojej mzdy.‘ My sme si tú mzdu nevycucali z prsta, naša požiadavka je podložená zákonom,“ uviedla jedna z duchovných.

Podľa farárov ide o širší problém: cirkev káže o spravodlivosti, ale koná v rozpore s ňou. „Ako môže cirkev vyžadovať poslušnosť zákonu od veriacich, keď sama vedome obchádza Zákonník práce?“ pýta sa anonymný zdroj.

Zákon je porušený, no potrestaní sú tí, čo ho bránia

To, čo predviedla Katarína Hudáková, nie je len morálny prešľap. Je to šikana. Otvorená, cielená a neospravedlniteľná. Farári, ktorí si zákonným spôsobom uplatnili nárok na spravodlivý plat, teda na to, čo im podľa štátu a Zákonníka práce prináleží, sa zrazu ocitli v nemilosti vlastnej cirkvi. A čo je horšie, aj v nemilosti profesijnej organizácie, ktorá ich mala chrániť.

Hudáková, namiesto toho, aby sa postavila na stranu práva a spravodlivosti, navrhla vylúčenie týchto duchovných zo Združenia evanjelických duchovných. „Aké je naše previnenie?“ pýtajú sa. „Že ne-
chceme byť ticho, keď nám cirkev kradne z výplaty.“

Podľa viacerých farárov ide o otvorenú formu zastrašovania. „Toto už nie je len neochota. Toto je represia,“ hovorí jeden z nich. Iný dodáva: „To nie je stavovská organizácia, to je inkvizičný tribunál.“

Farári to pomenovali jasne ako šikanu. Nie je to len o peniazoch. Je to o tom, či má duchovný právo postaviť sa proti bezpráviu, a zostať pritom členom vlastného spoločenstva. Ak sa za obranu zákona udeľuje trest, potom máme vážny problém. A ten sa volá zneužitie moci.

Nie sme nevďační

„Nechceme bojovať proti cirkvi. Sme jej súčasťou. Ale nebudeme ticho, keď sa po nás šliape,“ hovoria duchovní, ktorí sa ocitli v nemilosti. Odmietajú označenie za rozvracačov. „Nie sme to my, kto rozbíja cirkev. To, čo ju rozkladá, je arogancia, ignorancia a krivda.“

Farári vnímajú situáciu ako skúšku dôveryhodnosti ECAV. Otázka podľa nich neznie len koľko zarába farár, ale ako sa cirkev zachová voči vlastným ľuďom. Či bude trestať tých, ktorí si dovolia povedať pravdu, alebo sa v pokore ospravedlní a napraví, čo pokazila.

Zatiaľ nie je známe, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Duchovní deklarujú, že sa nenechajú zastrašiť a budú v právnom postupe pokračovať. Výzvou zostáva, či cirkev ukáže, že jej ide o spravodlivosť a nie len o moc. A či si ešte niekto spomenie, že evanjelium neznamená len slová, ale aj činy. A že „hodný je pracovník svojej mzdy“ platí aj dnes. Nie len na kazateľnici, ale aj na výplatnej páske.

Redakcia Lutherusu

Predchádzajúca

Ďalšia

Odoslať komentár

Prosím Prihlásiť sa uverejniť komentár

error: Obsah je chránený!!