PÚCHOV – Na základe pozvania rímskokatolíckeho farského úradu v Púchove sa 9. januára 2024 diakon v cirkevnom zbore v Púchove Ľubomír Marcina ako púchovský rodák zúčastnil v púchovskom rímskokatolíckom kostole na spomienkovej bohoslužbe pri 25. výročí odchodu do večnosti kňaza, dekana a preláta Mons. Jána Štefana Palkoviča.
Po uctení pamiatky na mieste hrobového odpočinku, ktorým je mestský cintorín v Púchove, sa v kostole konala prednáška o živote a diele tohto kňaza v podaní Daniela Diana, jeho prvého novokňaza, dnes aj vysokoškolského pedagóga. Nasledoval príhovor diakona Ľubomíra Marcinu na základe biblického textu z Listu Židom 13. Hlavným celebrantom omše bol Mons. Peter Beňo, pomocný nitriansky biskup a posledný kaplán pána dekana Palkoviča; kázal Milan Sýrny, púchovský novokňaz. Na podujatí sa zúčastnili desiatky kňazov, nástupcov v úrade i bývalých novokňazov, ktorých odchoval.
„S láskou a vďakou si spomínam na tohto výnimočného horlivého a nebojácneho Kristovho kňaza – môjho dlhoročného priateľa. V mladosti som ho veľmi rád navštevoval a načúval jeho múdrym radám, skúsenostiam… Rovnako som sa s ním stretával aj na našej evanjelickej fare, kde bol dosť častým hosťom. Už s mojím predchodcom, v blahej pamäti seniorom Viktorom Šimkom, sa spoločne vozili jedným autom vyučovať náboženstvo na základné školy po filiálkach. Živý ekumenizmus a spoluprácu rozvinul s nástupcom – konseniorom Jánom Zaťkom,“ uviedol Marcina. Podotkol tiež, že Palkovič spolupracoval aj s evanjelickými farármi v púchovskej doline, najmä však s vynikajúcim kňazom Jánom Bohdanom Hroboňom z Lazov pod Makytou. „Ja som v tom čase robil dôležitú spojku medzi púchovskou katolíckou farou a lazovskou evanjelickou farou, keď mi bola zverená riskantná úloha prenášať vtedy zakázanú náboženskú literatúru, tlačenú v západných krajinách. Bola to doba veľmi neprajná cirkvám. My sme to vedeli a za cenu rizika sme aj takýmto spôsobom konali misiu,“ povedal v príhovore Ľ. Marcina.
Poukázal tiež na to, že Palkovič bol tŕňom v oku vtedajším mocipánom, najmä však cirkevnému tajomníkovi z Považskej Bystrice. „Ten jedného dňa prišiel neohlásene na evanjelickú faru, vraj v súrnej záležitosti. Práve som tam bol i ja a pani Zaťková. Stačili sme sa presunúť za dvere farskej kancelárie a bez dychu sme načúvali. „Dekan Palkovič musí odísť z Púchova, nakoľko štve proti evanjelikom,“ predniesol rozhorčene cirkevný tajomník. „A vy sa pod tento ortieľ podpíšete!“ Pán konsenior Zaťko zatajil dych a po chvíli odpovedal: „Ja nič také nepodpíšem, pretože s bratom Palkovičom máme dobrý, priam priateľský vzťah a, naopak, ukazujeme veriacim oboch konfesií príklad zbližovania sa a spolupráce v duchu ekumenizmu.“ „Keď nepodpíšete, pôjdete z Púchova obidvaja!“ Rozzúrený tresol dvermi a odišiel. Pani Zaťková vbehla aj so mnou do kancelárie, nakoľko rozhovor a vyhrážky, ktorých bolo ďaleko viac, sme si vypočuli za dvermi. Pýtala sa, čo budeme teraz robiť. Pán konsenior Zaťko s úsmevom odpovedal: „Ženička moja a Ľuboš môj, budeme sa teraz modliť.“ A modlitby boli vypočuté. Z Púchova neboli preložení ani konsenior Zaťko, ani dekan Palkovič, naopak, cirkevný tajomník bol odvolaný na vyšší post,“ rozhovoril sa Marcina.
Dekan Palkovič konal najväčšiu misiu osobnou pastoráciou v rodinách, mal k ľuďom láskavý a srdečný prístup. Bol úžasný psychológ, pedagóg a radca. Zachránil množstvo manželstiev pred rozvodom. Na štúdium teológie po bratovi Danielovi Dianovi nasmeroval ďalších 12 budúcich duchovných pastierov. Misiu konal aj pri pohreboch na cintorínoch, kde nebojácne zvestoval Božie slovo. Potešoval a usmerňoval ľudí aj príkladmi zo životov veľkých osobností. V jednom rozhovore diakonovi Marcinovi povedal: „Kde majú títo ľudia počuť niečo o Bohu, keď cirkev zapredali režimu, do kostola chodiť nesmú alebo sa hanbia, no na pohreb, ak ide o blízkeho či známu osobu, prídu. Tam sú síce schovaní za lipami, no predsa niečo začujú, buď ich pichne pri srdci, alebo sa aspoň zamyslia nad svojím životom.“
Marcina si živo pamätá aj na deň svojej ordinácie v Evanjelickom chráme Božom v Tisovci 26. októbra 1991, keď mu na túto udalosť z Púchova prišlo šesť plných autobusov, ľudí bez rozdielu vierovyznania. Na druhý deň v nedeľu slúžil v púchovskom evanjelickom kostole prvé služby Božie po ordinácii a večer ho dekan Palkovič pozval kázať a udeliť Áronovské požehnanie v katolíckom kostole.
„V rámci diasporálneho košeckého cirkevného zboru, kde som bol ustanovený, ma jedného dňa prišli požiadať o vykonanie pohrebu evanjelikovi v čisto katolíckej obci. Mal som obavy, ako to zvládnem. Aj tu som dostal radu od pána dekana Palkoviča, ako mám obrad započať. Hovorí: „Vieš, vy máte peknú liturgiu i piesne, si dobrý spevák, a tak začni obrad znakom kríža. Ak sa prítomní katolíci prežehnajú, je dobre, prijali ťa.“ Na tom pohrebe bola snáď celá obec, mnohí prišli len zo zvedavosti, keďže išlo o výnimočný evanjelický pohreb v tejto obci,“ uviedol Marcina.
Dekan Palkovič sledoval Marcinove počínanie v diasporálnom košeckom cirkevnom zbore. Tešil sa z jeho rastu a napredovania, zo stavby nového kostola, neskôr diakonického centra, kde mu dával mnohé stavebné rady, nakoľko za jeho pôsobenia v Púchove bola postavená nová katolícka fara, kostol a kňazský dom v Nimnici a pripravoval stavbu kostola v Streženiciach. Viackrát ho na košeckej fare aj navštívil, pričom nezabudol na slová povzbudenia a vďaky za prežité roky a úzku spoluprácu s ním.
Krátko po zmene spoločenských pomerov sa obrátil na Marcinu s prosbou, že treba pozrieť archív evanjelického farského úradu a vyhľadať jeden dokument, na základe ktorého bol bývalým režimom odobratý katolícky kultúrny dom aj vtedy nový evanjelický zborový dom. Dokument Marcina skutočne našiel. Jediným výnosom, na jedinom papieri bolo vtedajším Okresným národným výborom v Púchove oznámené, že tieto cirkevné budovy sú správcovia farských úradov povinní dať vysťahovať, a to do 48 hodín. Tento dokument bol rozhodujúci pri navrátení budov, síce len evanjelického zborového domu, nakoľko katolícky kultúrny dom padol za obeť asanácie. Ako poslanec mestského zastupiteľstva v Púchove spolu s Jankom Bazilidesom, dnes 98-ročným katolíckym kostolníkom, urobili veľa pre získanie vhodnej náhradnej budovy. Bola ňou budova komunálnych služieb oproti katolíckej fare. Toto sa podarilo nielen vybaviť, ale zabezpečili aj pravidelný niekoľkoročný transfer podpory miestnych cirkví, katolíckej aj evanjelickej, v sume 100 000 korún ročne z rozpočtu mesta.
„Mal som možnosť stráviť posledné chvíle v považskobystrickej nemocnici pri lôžku pána dekana Palkoviča aj s jeho vernou, dlhoročnou kuchárkou pani Marienkou Salámovou. Onedlho sa ťažko chorý pán dekan Palkovič pobral k svojmu nebeskému Otcovi. Bolo to na sviatok Troch kráľov, 6. januára 1999. Predtým mi odovzdal praktickú publikáciu Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme s týmto venovaním: „Ľubko, ak máme rovnaký názor, tak kráčajme. Ale ak je rozdiel v názore, postojme, aby sme si to objasnili. S láskou spomínam na roky spolu prežité.“ Jeho pohreb, na ktorom som sa zúčastnil s bratom farárom Vladimírom Šefrankom, ktorý mal aj odobierku za púchovský evanjelický cirkevný zbor, vyznel ako mohutná manifestácia, na ktorej sa zúčastnili tisícky ľudí, nielen Púchovčanov. K prvému výročiu jeho odchodu do večnosti sme zorganizovali v novom košeckom evanjelickom kostole spomienkovú ekumenickú bohoslužbu v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, na ktorú prišlo aj veľké množstvo bratov katolíkov a jeho bývalých farníkov z Púchova,“ dodal Marcina.
Informoval: Ľubomír Marcina
