BRATISLAVA – V historickej budove Národnej rady SR sa 16. novembra konal celoslovenský Deň odprosenia, ktorý zorganizovala Konferencia biskupov Slovenska spolu s Ekumenickou radou cirkví v rámci Jubilejného roka 2025. Podujatie sprevádzali modlitby, príhovory a symbolické gestá odpustenia za hriechy, ktoré cirkvi priznali ako zlyhania minulosti aj prítomnosti.
Predstavitelia kresťanských denominácií, medzi nimi nitriansky biskup Viliam Judák a generálny biskup ECAV Ivan Eľko, hovorili o potrebe vnútornej očisty, obnovy dôvery a jednote veriacich. „Boh je ten, ktorý nás upevňuje s vami pre Krista,“ citoval apoštola Pavla biskup Eľko vo svojom príhovore.
Na pódiu zazneli aj výzvy na pokánie za korupciu, nenávisť, mlčanie pred zlom a nedostatok súcitu. Prítomní biskupi pripomenuli, že „žiadne oslobodenie od hriechu nemôže nastať bez vnútorného zmierenia“.
Podľa oficiálnych slov malo ísť o historické gesto jednoty. No v skutočnosti zostali mnohé zranenia nedotknuté. Katolícka cirkev, ktorá sa ospravedlnila za kolaboráciu s fašizmom, sa vyhla priamemu pomenovaniu vlastných mien a činov – Jozef Tiso či biskup Vojtaššák neboli spomenutí. A Evanjelická cirkev augsburského vyznania, hoci stála vedľa ostatných, tiež zvolila bezpečné ticho. Hovorila o zmierení, no nepozvala tých, ktorým ublížila – ani ich nepožiadala o odpustenie.
Na podujatí nezazneli mená farárov – manželov Ľachkých, bývalého generálneho dozorcu Imricha Lukáča ani emeritných biskupov Milana Krivdu a Miloša Klátika, ktorých cirkev pripravila o dôstojnosť i kríže, ani ďalších. Všetko to sú konkrétni ľudia, ktorí nesú rany rozhodnutí ECAV, a predsa sa na „Deň odprosenia“ nepočítalo s ich prítomnosťou ani so slovom odpustenia.
Medzi hosťami sedeli predstavitelia štátu, apoštolský nuncius, duchovní rozličných denominácií i médiá. Nechýbali ani biskupi ECAV Ján Hroboň a Peter Mihoč, dozorca Západného dištriktu Peter Synak a generálna dozorkyňa Renáta Vinczeová. Evanjelická cirkev bola teda viditeľne zastúpená, ale svojím spôsobom aj neprítomne – jej najväčšie zlyhania ostali nepomenované.
„Ak sa katolíci vyhli Tisovi, evanjelici sa vyhli vlastným ľuďom. Ak sa jedni báli priznať konkrétnu historickú vinu, druhí sa báli pozrieť do očí tým, ktorých zranili v prítomnosti. V oboch prípadoch ide o pokánie bez adresátov – o gesto, ktoré sa síce pekne vyníma na kamere, no nemá kam dopadnúť,“ konštatoval nemenovaný duchovný ECAV.
Deň odprosenia mal byť podľa neho začiatkom novej éry jednoty, no pôsobil skôr ako spoločný rituál zabudnutia. Každá cirkev sa ospravedlňovala všeobecne, nikomu konkrétnemu. A tak sa naplnilo to, čo kedysi povedal teológ Paul Tillich: „Najväčší hriech cirkvi je, že sa ospravedlňuje, ale nikdy neľutuje.“
Ak má pokánie pre cirkev – katolícku či evanjelickú – zmysel, musí byť osobné, pravdivé a smerovať k náprave. Kým sa tak nestane, Deň odprosenia zostane len dňom dobrej réžie.
R
Foto: ecav.sk
