Samotní farári sa pritom rozvádzajú vo veľkom
Tento rok má byť Rokom rodiny. ECAV na Slovensku ho vyhlásila pri príležitosti 500. výročia sobáša reformátora Martina Luthera s Katarínou von Bora. No hoci Katarína bola Lutherovi verná až do smrti, medzi mnohými evanjelickými farármi to tak nie je.
Len asi v uplynulom roku sa až jedenásť z nich rozviedlo – aj kvôli nevere a nájdeniu si iného partnera. Cirkev v tomto smere ale nedokázala nič urobiť, dokonca ani pastorálne pôsobiť na svojich duchovných. V protiklade k tomu vyhlasuje rok 2025 za Rok rodiny a manželstva, no od vlastných farárov nedokáže ponúknuť inšpirujúci príklad k fungujúcim manželským zväzkom. U nich samých totiž manželstvo nestojí na pevnom základe viery ani manželského sľubu, ale riadia sa vlastnými túžbami a záujmami.
Ani manželstvo Kataríny a Luthera nebolo celkom dobrovoľné a zdôvodňovať Rok rodiny týmto výročím je nie celkom adekvátne, myslia si niektorí farári, ktorí sa vyjadrili, že by boli radšej, keby ECAV bola rodinou pre všetkých, nielen pre vyvolených a lojálnych. ECAV totiž na súdoch štve proti viacerým svojim veriacim a nemala ani záujem viesť s nimi pastorálny rozhovor. Niektorých sa dokonca usilujú vylúčiť z ECAV bez rozhovoru – a to sa predsa v rodine nerobí.
Deti ako Katarína von Bora často uviazli v mladom veku v kláštore s prísľubom rodičov, že dieťa sa stane mníchom alebo mníškou. Deti nemali na výber. Luther si myslel, že je to problém najmä pre dievčatá. Proti svojej vôli boli nútené byť celý život slobodné a bezdetné. To však bolo v rozpore s Lutherovým názorom, že všetci máme v živote povolanie a jedným z najdôležitejších povolaní pre ženu bolo rodiť deti – byť tou, ktorú Boh použil, aby na svet priniesol nový život.
Všeobecne sa predpokladalo, že takéto mníšske sľuby sú záväzné na celý život. Nedalo sa im otočiť chrbtom, pretože by došlo k porušeniu prísahy Bohu a riziku večného zatratenia. No vďaka Lutherovmu učeniu a kázaniu mnísi a mníšky opúšťali kláštory a kniežatá nevedeli, čo s nimi. Nemali žiadne vzdelanie ani zručnosti v remesle, pretože celý ich život bol odovzdaný mníšskemu rádu.
V roku 1523 von Bora a niekoľko jej priateliek nakoniec kontaktovali Luthera a požiadali ho o pomoc pri úteku z kláštora. V šestnástom storočí to bol mimoriadne nebezpečný plán. Človek, ktorý bol prichytený pri opúšťaní svojich mníšskych sľubov, mohol byť mučený a uväznený do konca života. Mníšky prepašovali pravdepodobne v sudoch na slede. Luther dúfal, že mladé ženy ubytuje u ich príbuzných. Myslel si, že by bolo dobré, keby sa niektoré mníšky vydali, a tak sa pokúsil vydať tie, ktoré sa nemohli vrátiť k svojim rodinám.
Všetky mníšky sa mu podarilo vydať. Zostala iba Katarína von Bora. Luther k nej necítil náklonnosť. Kvôli jej silnej osobnosti ju považoval za povýšeneckú a arogantnú. Napokon sa však rozhodol si ju vziať. V tom čase to pre neho bol teologický a politický akt. Vyjadroval sa k Božiemu zámeru pri stvorení mužov a žien. A vynútil si otázku o požadovanom celibáte kňazov. Pre Luthera bolo manželstvo svedectvom o jeho veci.
Zásnuby a sobáš mali netradične v ten istý deň. Aj vtedy bola svadba veľkou udalosťou a v kostole alebo svadobnom dome bolo veľa ľudí. Na Lutherovej svadbe v augustiniánskom kláštore však bolo len niekoľko ľudí a kázeň mal Johannes Bugenhagen, farár wittenberského mestského kostola.
O prvých týždňoch manželstva sa veľa nevie. Luther si však dal prestávku od všetkej práce. Neskôr povedal, že vášeň prvých týždňov manželstva, ktoré nazval „vankúšové týždne“, keď pár spal na jednom vankúši, Boh absolútne schvaľuje. Luther priznal prekvapenie, že pristal na manželský stav: „Náhle, neočakávane a v čase, keď som myslel na iné veci, Pán ma uväznil manželským jarmom.“ Ak bol Luther prekvapený, boli prekvapení aj jeho kolegovia, ktorí mali isté pochybnosti o tom, či bude manželstvo úspešné.
Luther sa vyjadril, že by bolo vrcholom pokrytectva, keby kázal o kresťanskej slobode, prepúšťal ľudí z rehoľných sľubov, povzbudzoval mníchov, mníšky a kňazov, aby sa ženili, a potom by to sám nebol ochotný urobiť. „Chcel som potvrdiť to, čo som učil, tým, že to budem praktizovať, pretože napriek takému veľkému svetlu, ktoré tvorí evanjelium, nachádzam toľko bojazlivých ľudí. Boh chcel a priniesol tento čin, lebo nie som ‚zamilovaný‘ ani nehorím túžbou. Ale milujem svoju manželku.“ Neskôr povedal, že manželstvo a ľudské rozmnožovanie je veľký zázrak. Povedal: „Zomriem ako ten, kto miluje a chváli manželstvo.“
V manželstve niektorých dnešných rodín kňazov prevláda skôr sebectvo, netolerancia a vlastné potreby a záujmy, a preto manželské zväzky nevydržia a ani nemôžu byť vzorom pre iných. Podľa niektorých veriacich by bolo vhodnejšie, ak by laici vyhlásili Rok rodiny pre farárov, lebo laici dokážu žiť v rodine lepšie ako oni. Farári by sa tak mohli učiť od nich, ako sa v manželstve žije, nie naopak.
Redakcia Lutherusu
Foto: Archív