PRAHA – Päť osobností, ktoré spája odpor voči totalitným režimom vo východnej časti Európy, dostalo 17. novembra v Národnom divadle v Prahe Cenu Pamäti národa. Ocenenie, ktoré už trinásty raz odovzdáva nezisková organizácia Post Bellum, tento rok získali Pavel Eli Vago a evanjelička Anna Šestáková, ktorí sa vzopreli nacizmu počas druhej svetovej vojny. Cenu dostala aj Mária Susedková a Mária Henzlová, ktoré čelili komunistickej diktatúre. Tento rok netradične putovalo jedno ocenenie aj na Ukrajinu: prevzal si ho Myroslav Marynovyč, ukrajinský disident a bývalý politický väzeň.
Tohtoročné Ceny Pamäti národa sa niesli v znamení silných príbehov z východnej časti Európy, ktorá prešla dvoma totalitami dvadsiateho storočia. Tie sú zároveň mementom voči totalite súčasnej, reprezentovanej putinovským Ruskom. Slávnostný večer vysielala ČT 2, slovenský kanál RTVS, ukrajinský Suspilne a ČRo Plus. Na odovzdávaní cien sa ako hosť zúčastnila vodkyňa bieloruskej opozície Svjatlana Cichanouská a kandidáti na českého prezidenta Petr Pavel, Danuša Nerudová, Pavel Fischer a Marek Hilšer. Tí všetci prehovorili na stretnutí s laureátmi, ktoré v Národnom divadle predchádzalo televíznemu prenosu.
Slávnostným večerom sprevádzala Daniela Písařovicová spolu so slovenským moderátorom Michaelom Szatmarym. Príbehy laureátov predstavili hrané dokumenty od režiséra Jara Ridzoňa. „Tento rok sme poprosili mladých pesničkárov a hudobníkov, aby zložili pre každého laureáta pieseň,“ opisuje ďalšiu časť programu Kristína Bardová, tlačová hovorkyňa organizácie Post Bellum. Piesne oceneným zaspievali Igor Orozovič, Sisa Feher a spevák vystupujúci pod umeleckým menom Zabiť Františka. K tomu hral Orchester Ježkovej stopy pod taktovkou Matěja Kroupu. V závere večera zaznela česká a ukrajinská hymna.
Medzi ocenenými zo Slovenska bola i evanjelička Anna Šestáková, ktorá odmietla spolupracovať s ŠtB a do života jej rodiny zasiahlo, že jej manžela odsúdili vo vykonštruovanom procese. Zo zdravotných dôvodov pre vysoký vek 104 rokov sa nemohla na slávnosti zúčastniť. Cenu za ňu prevzali synovia Ing. Ivan Šesták, bývalý generálny riaditeľ Doprastav, a. s., a Ing. Pavol Šesták, bývalý riaditeľ Prístavy, a. s. Po prevzatí ceny Ivan Šesták prečítal odkaz svojej mamičky, ktorý zanechal obrovský dojem nielen v sále Národného divadla, kde bol ocenený dlhým potleskom, ale aj medzi divákmi televízie Českej a Slovenskej republiky. Vo videu konferencie sa divákom prihovorila 104-ročná pani Anna Šestáková, rodáčka z myjavských kopaníc. Vydala sa za Ing. Ervína Šestáka, ktorého na udanie v roku 1950 zobrala ŠtB rovno z ulice. Správu o jeho zatknutí dostala až po niekoľkých dňoch. Bol odsúdený na šesť rokov a na Štedrý večer sa rodina musela vysťahovať z bytu v evanjelickom dome na Legionárskej (pozn. autora: vyrastal som tam spolu s jej synmi) a presťahovať sa na vidiek. Prežívala ťažký život s troma deťmi Ivanom, Aničkou a Paľkom. Koncom 50-tych rokov bol jej manžel rehabilitovaný, ale na následky väznenia čoskoro zomrel. Vďaka starostlivosti mamičky vdovy mohli synovia doštudovať a v živote sa významne presadili. Syn Pavol bol dlhoročným členom Spoločnosti M. R. Štefánika a výraznou mierou sa zaslúžil o postavenie sochy M. R. Štefánika na nábreží Dunaja, ako aj o postavenie Mosta Apollo v Bratislave.
Informoval: J. Holčík,
bývalý generálny dozorca ECAV a čestný predseda SEJ
Foto: postbellum.cz
Odkaz Anny Šestákovej
Anna Šestáková. Foto: Paměť národa
Mama je v poslednom období veľmi smutná – bolí ju nielen to, čo vidí okolo seba u nás, ale prakticky v celom svete: bezohľadnosť, chamtivosť, nenávisť a, bohužiaľ, vojny, a to už čoraz bližšie. Často spomína na prvú republiku, kde ľudia s entuziazmom budovali svoj vlastný, slobodný a demokratický štát. Rešpektovali sa navzájom a pomáhali si napriek tomu, že boli ďaleko chudobnejší, ako sú ľudia dnes.
Prestáva rozumieť, kam sa ľudstvo ponáhľa, stále zrýchľuje a veľmi málo sa zaoberá tým, čo vlastne chce a čo je jeho cieľom, a či je vôbec možné ho dosiahnuť. Nechápe, že nevidia, že hierarchia hodnôt, kde na prvom mieste sú peniaze – čím viac, čím rýchlejšie a za akúkoľvek cenu, je cestou, ktorá nevyhnutne smeruje k priepasti, a my sa tvárime, že to nevidíme a že na všetky nahromadené problémy existuje jednoduché, lacné a rýchle riešenie.
To je však možné iba vo virtuálnom svete, do ktorého sme sa trestuhodne nechali zatiahnuť. Musíme si čím skôr uvedomiť, že vzájomná pomoc, ohľaduplnosť a spolupráca je viac ako neznášanlivosť, nenávisť a vojny. Že vzájomné tolerovanie a úcta sú viac ako ponižovanie a útlak. Že nie je hanbou byť chorým a chudobným, ale hanbou je byť bohatým a nepodať pomocnú ruku.
Nehanbíme sa v mene naháňania sa za pomýlenými hodnotami zanechať našim deťom a vnúčatám iba dlhy a zdevastovanú planétu? Hodnoty ako morálka a česť sú už na výsmech, pretože z toho zdanlivo nič nemáme?
Čím neskôr si toto všetko uvedomíme, tým viac otvárame priestor na návrat režimov, ktorých následky si tu vždy 17. novembra pripomíname.
Nezabúdajme, že sloboda a demokracia sa veľmi ťažko získavajú, ale môžeme ich veľmi ľahko stratiť, ak si ich patrične nechránime a nevážime.
Od demokracie očakávame rešpektovanie našich práv a nárokov, ktorých máme neúrekom. Sme si však vedomí toho, že demokracia môže byť funkčná len vtedy, ak si zároveň plníme svoje povinnosti a nesieme každý svoj diel zodpovednosti?
Vystúpme konečne z virtuálnej reality a nezabúdajme, že ako ľudské bytosti máme dva obrovské dary: slobodnú vôľu a zdravý sedliacky rozum. Skúsme ich, prosím, znovu začať používať.
Toto je odkaz vyše 104-ročnej ženy a môžem vás uistiť, že vie, o čom hovorí.
(Odkaz odznel 17. novembra 2022 pri odovzdávaní Ceny Pamäti národa v Národnom divadle v Prahe)
