(3. časť)
9. Zachovávanie ústavnosti
a) Štát si nemôže dovoliť spochybňovať právny význam Ústavného súdu, keďže je to základný pilier právneho štátu. Ústava SR vychádza z trojdelenia štátnej moci – zákonodarnej, výkonnej a súdnej, a aj zo systému vzájomných bŕzd jednotlivých mocí, ktoré neumožňujú, aby niekto bol členom aj zákonodarnej, aj výkonnej, aj súdnej moci, lebo každá štátna moc je inkompatibilná (nezlučiteľná) s inou štátnou mocou. A ako je to v ev. cirkvi?
b) Aj v ev. cirkvi poznáme zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ale systém vzájomných bŕzd a nezlučiteľnosť funkcií absolútne neexistuje. Jeden cirkevný predstaviteľ môže byť členom zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci. Nemáme v tomto smere žiadne obmedzenia. To vytvára priestor pre totálnu koncentráciu moci malej skupine cirkevných predstaviteľov. O návrhu GP na zrušenie Osobitného senátu Generálneho súdu, ktorý plní úlohu Ústavného súdu ev. cirkvi, som písal v predchádzajúcom príspevku. Chcem sa však spýtať, kto dal mandát biskupom, generálnemu dozorcovi a ďalším členom GP, aby predložili takýto absurdný návrh, za ktorý sa ako právnik doslova hanbím, že vznikol na pôde ev. cirkvi? Neviem, či sa súčasný právny výbor týmto návrhom zaoberal a či k nemu prijal alebo neprijal stanovisko. Keď som ja na svojom poslednom zasadnutí právneho výboru v polovici minulého roka zistil, že GP príslušným uznesením č. 71-3/2019 z 10. 5. 2019 žiadalo Osobitný senát Generálneho súdu, aby zmenil svoje stanovisko č. 11/2018 k výkladu zákona o voľbách, zaujal som ihneď na právnom výbore postoj, že to nie je v zmysle našich CPP možné a že týmto postupom GP porušuje ústavný zákon. Uviedol som, že podľa ústavného cirkevného zákona č. 6/2000 môže stanovisko Osobitného senátu byť zrušené iba vtedy, ak to tento orgán urobí z vlastného podnetu, pričom tam musia byť dodržané ďalšie zákonné podmienky. Je absolútne neprípustné, aby si GP dovolilo žiadať Osobitný senát o zmenu výkladu volebného zákona. Všetci prítomní členovia Právneho výboru akceptovali moju výhradu a schválili uznesenie, v ktorom upozornili GP na porušenie zákona s tým, že GP má toto uznesenie zrušiť. Na tomto postoji nemohol nič zmeniť ani vtedy prítomný generálny dozorca br. Brozman, ale z môjho vystúpenia si zrejme vyhodnotil, že moje postoje aj v právnom výbore sú síce právne opodstatnené, ale nie vždy korešpondujú s predstavami vedenia cirkvi. Je to tak, br. Brozman?
Aby ste to nebrali tak, bratia a sestry, že sa sťažujem na skutočnosť, že po skončení funkčného obdobia v jeseni minulého roku som patril – spolu s profesorom Svákom – medzi tých, ktorým pôsobenie v ďalšom funkčnom období právneho výboru už nebolo obnovené. Jediným členom právneho výboru, ktorému bola obnovená činnosť, bol brat Ferenčík. Ja som naozaj veľmi nezištne mal záujem pomôcť ev. cirkvi a odovzdať jej moje primátorské, právnické a legislatívne skúsenosti aj z pôsobenia v Legislatívnej komisii vlády SR. Pritom je zaujímavé, že už vyše 7 rokov pôsobím ako predseda Legislatívnej komisie v Akademickom senáte Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde je o moje skúsenosti evidentne úprimnejší záujem. Preto sa celkom legitímne pýtam, aké je terajšie stanovisko právneho výboru k príslušnému uzneseniu GP, týkajúcemu sa zrušenia Osobitného senátu Generálneho súdu? Nič predsa nebráni tomu, aby právny výbor bol zvolaný zo svojho vlastného podnetu a aby o výsledku svojho stanoviska informoval celú ev. verejnosť.
Chcem sa zároveň spýtať zodpovedných, prečo sa o takýchto zásadných a nedôstojných návrhoch, ako je zrušenie Osobitného senátu GS, nediskutuje aj v našich COJ? Prečo sa otvorene nediskutuje aj medzi kňazmi v ZED? Hádam nie preto, že jeho predsedom je br. Bunčák. Prečo mňa ako radového člena cirkvi a právnika tento konkrétny návrh doslova uráža a prečo mnohí naši kňazi a dozorcovia sú ticho? Možno, že naši dozorcovia o tom v zboroch ani nevedia, ale nevedia o takýchto návrhoch naši kňazi? Majú predsa svoje porady, a to ich nezaujíma tento právny rozklad cirkvi? To je pre niektorých lepšie sa tváriť, že je to príliš horúca téma a najlepšie je nepáliť si s vrchnosťou prsty? To im stačí iba pastorácia v ich cirkevných zboroch? A čo sa celkovo deje v cirkvi, o tom nechcú počuť a nechcú vidieť a nechcú sa zapojiť do riešenia? A kto to za nich urobí? To nemá dnešný kňaz ev. cirkvi odvahu povedať svojmu seniorovi, biskupovi alebo generálnemu dozorcovi – nerobte to, bratia, lebo hrozí právny rozklad cirkvi? To chceme „apatiou a nezáujmom“ bojovať s totálnou koncentráciou cirkevnej moci a s nástrahami sekulárneho a materiálneho sveta?
10. Znižovanie významu inteligencie a preferovanie významu priemerných, ale oddaných ľudí vládnej moci
a) Predstavitelia štátu po uchopení štátnej a politickej moci po voľbách majú oveľa väčší záujem sa obklopiť odborne priemernými, ale oddanými ľuďmi. Býva častou skutočnosťou obava reprezentantov štátnej moci, že by naozaj výrazné osobnosti a významní predstavitelia inteligencie štátu mohli znižovať renomé a popularitu politických predstaviteľov štátu a zbavovať ich aureoly dokonalosti nad ich hlavami. Túto skutočnosť si politici a štátni predstavitelia nechcú pripustiť. A ako je to v ev. cirkvi?
b) V ev. cirkvi si jej predstavitelia taktiež uvedomujú, že od skutočných osobností a od výrazných osobností evanjelickej cirkevnej inteligencie im hrozí to isté. Teda namiesto preferovania a podchytenia ich aktivít v prospech ev. cirkvi sa priestor pre ich uplatnenie v cirkvi znižuje. Dokedy sa však my evanjelici budeme neustále hrdiť iba Štúrom, Hodžom, Štefánikom, Rázusom – veľkými osobnosťami z 19. a 20. storočia? Určite máme aj dnes v našej ev. cirkvi nemálo vynikajúcich lekárov, výtvarníkov, spisovateľov, prírodovedcov, historikov, básnikov, učiteľov či právnikov, ktorí sú evanjelici – ale máme o ich obrovský potenciál v našej cirkvi ozajstný záujem? Dokážeme týchto ľudí podchytiť pre prácu v našej cirkvi? Aké vzory dávame mladej generácii, na koho dnes máme byť hrdí v našej cirkvi? Uvedomme si, že aj dnešná evanjelická cirkev potrebuje svoje vzory, autority, Štefánikov a Štúrov 21. storočia.
A teraz mi dovoľte byť osobný. Úprimne si prajem, aby boli pre mňa a pre všetkých veriacich vzorom najmä naši čelní predstavitelia cirkvi. Pre mňa ako radového člena nie je oslovujúce, či sa brat generálny biskup necháva odfotiť v rôznych ponožkách. Pre mňa to nie je žiadne „cool“ a ani „wau“ a nie je to ani žiadne „in“. Ja mám na generálneho biskupa oveľa väčšie nároky. Vnímam ho ako duchovného vodcu ev. cirkvi, ktorý svojimi konaniami robí všetko pre napĺňanie poslania ev. cirkvi v 21. storočí. Preto od neho očakávam, a určite nielen ja, ale aj stovky a tisícky veriacich v našej ev. cirkvi, že má schopnosť sadnúť si za stôl s tými, ktorí kritizujú pomery v našej cirkvi, vypočuje si ich a bude s nimi diskutovať o témach, ktoré trápia cirkevnú spoločnosť a spôsobujú jej nejednotu. Pritom ešte raz uvádzam, že nejde o konfrontáciu vo vieroučných otázkach, ale predovšetkým o to, aby sa v cirkvi nepraktikovali situácie, ktoré dovoľujú neoprávnené nakladanie s majetkom cirkvi, aby sa v cirkvi nepraktizovali skutočnosti, ktoré umožňujú netransparentný priebeh volieb cirkevných predstaviteľov, nebezpečnú koncentráciu cirkevnej moci v rukách niekoľkých jednotlivcov. Mal by sa zaujímať aj o riešenie sociálnych, bioetických otázok alebo otázok chudoby či problémov rodovej rovnosti. Alebo má byť pre mňa vzorom evanjelika brat generálny dozorca Brozman, ktorý sa pri voľbách nedokázal priznať k trestnému činu, ktorý sa určite môže určite stať každému, hoci jeho trest bol zahladený, ktorý sa neprizná pred cirkevnou verejnosťou, či je dnes iba evanjelik alebo zároveň stále aj katolík, ktorý je schopný na kandidačnej porade hlasovať proti účasti na voľbách svojho jediného protikandidáta a neumožniť mu tým korektný volebný duel.
Nemajte mi za zlé tieto postoje, pretože nemám ambíciu byť násilným hľadačom chýb u ktoréhokoľvek člena našej cirkvi, lebo viem, že nikto z nás pred Bohom nie je dokonalý. Ale nech mi nikto neupiera – i mnohým ďalším veriacim – ambíciu a túžbu po tom, aby naša cirkev na tých najvýznamnejších postoch bola vedená skutočnými cirkevnými osobnosťami, ktoré majú prirodzenú autoritu a nemusia si ju násilne vynucovať. Poznám mnohých farárov v cirkevných zboroch, ktorí sú aj v tejto zložitej dobe vynikajúcimi duchovnými vodcami. Dokážu skvelo organizovať život v zboroch a majú eminentný záujem o podchytenie mladých v evanjelickej cirkvi. Práve v týchto našich cirkevných zboroch sú tie najvýraznejšie osobnosti. Práve tu je práca pre kňazov najťažšia a pre rozvoj cirkvi najdôležitejšia. Oveľa viac sa nám treba starať o cirkevné zbory ako o biskupské úrady. Len takýmto osobnostiam v našich cirkevných zboroch treba dať priestor vo voľbách a treba, aby kandidačné porady nemohli robiť až škodlivú a selektívnu cirkevnú politiku, že len oni vedia najlepšie, kto môže a nemôže našu cirkev viesť – a my voliči sa máme s tým zmieriť a hlasovať podľa ich výberu. Keď toto prestane, mám veľkú nádej, že v našej ev. cirkvi čoskoro budú opäť významné osobnosti, na ktoré bude môcť byť hrdá nielen cirkev ale celé Slovensko.
11. Vytváranie atmosféry dôležitosti väčšinového hlasovania ako vrcholu demokracie
a) V parlamentnej republike, akou je aj Slovensko, je demokracia založená na princípe väčšinového hlasovania v kolektívnych orgánoch. To je určite správne, ale nesprávny je postoj, z ktorého si aj v štáte robíme fetiš, že väčšina má vždy pravdu, že je neomylná a že netreba skúmať dôvody, obsah a spravodlivosť väčšinového hlasovania. To je chiméra, ktorá je potvrdená už od čias Aristotela. Jednoducho, aj väčšina pri hlasovaní sa môže mýliť, môže nesprávne vyhodnotiť veci a môže aj väčšinovým hlasovaním rozhodnúť nespravodlivo. Toto konštatovanie je potvrdené aj tým, že Ústavný súd v SR viackrát konštatoval a prijal rozhodnutie, že poslanci ako členovia zákonodarného zboru NR SR prijali protiústavné zákony alebo ich časti, a preto museli byť tieto zákony zrušené a novelizované. A ako je to v ev. cirkvi?
b) V ev. cirkvi musíme rovnako konštatovať, že z väčšinového hlasovania kolektívnych orgánov sa stal fetiš, ktorý sa mnohokrát stavia nad zákon. Toľko protiprávnych väčšinových hlasovaní v rôznych orgánoch COJ, toľko prekračovaní kompetencií ako teraz tu už dlho nebolo. Synoda, generálne presbyterstvo, dištriktuálne orgány či seniorálne orgány prijímajú mnohokrát uznesenia, ktoré majú ďaleko od cirkevného práva, ale všetko je to prekryté mantrou väčšinového hlasovania. A tak mnohokrát nás už ani nezaujíma zákonné znenie cirkevných predpisov, ale to, či navrhnuté uznesenie väčšina schváli alebo neschváli. Schválenie takýchto nezákonných stanovísk sa stáva precedensom aj pre opakovanie týchto postupov inými cirkevnými orgánmi. Trápi to niekoho? Môžeme sa aj pýtať tým starorímskym spôsobom: „Cui Bono?“ – „Komu to prospieva?“ Takže aj ja sa pýtam za seba, ale aj za mnohých veriacich, našich cirkevných predstaviteľov: komu tento stav prospieva? Ak nebudeme mať odpovede a istotu, že každé hlasovanie ktoréhokoľvek cirkevného orgánu prospieva Božej pravde a Božej spravodlivosti, tak sa veľmi výrazne ocitáme mimo ev. cirkvi aj s naším demokratickým väčšinovým hlasovaním.
12. Politický súboj koalície a opozície
a) V štáte je politický súboj koalície a opozície vnímaný ako legitímny proces, pričom úlohou opozície je poukazovať na určité praktiky alebo konania vládnej moci, ktoré sú pokladané buď za nesprávne alebo nezákonné. Politické strany sa pri riadení štátu správajú podľa svojho vlastného svetonázoru a vlastného hodnotového a politického zamerania, na ktoré dostali mandát od svojich voličov. Táto situácia sa nám možno nie vždy musí páčiť, ale z pohľadu fungovania parlamentnej demokracie je to v poriadku. A ako je to v ev. cirkvi?
b) V ev. cirkvi takáto situácia rôznych hodnotových vieroučných názorov nie je. Aj kritici terajšieho vedenia zdieľajú a akceptujú rovnaký teologický a hodnotový systém Lutherovho učenia. Poukazujú však na niektoré nekalé praktiky cirkevných predstaviteľov, ktoré som už spomínal. Evanjelická cirkev by urobila obrovskú chybu, keby si jej predstavitelia nevypočuli a nereagovali na kritické podnety niektorých členov cirkvi, lebo dianie v cirkvi, to nie je futbalový zápas. Tu nejde o to, kto vyhrá alebo prehrá, lebo ak nebudeme dôstojne riešiť problémy v cirkvi, prehráme všetci.
Bratia a sestry, urobme si po tomto stanovisku spoločný úsudok a odpovedzme si na otázku, či môže takto evanjelická cirkev fungovať ďalej. Preberanie praktík politických strán a praktík štátu niektorými predstaviteľmi našej cirkvi na zabezpečenie jej mocenského postavenia je úplne evidentné, ale to nie je cesta pre ev. cirkev pre 21. storočie. Chcem sa aj za vás spýtať vedenia cirkvi, či tieto praktiky napĺňajú poslanie našej cirkvi tak, ako som o tom písal v úvodnej časti tohto príspevku. Dá sa z tejto situácie vôbec vyjsť? Môžeme sa znovu reformovať tak, aby sme opätovne napĺňali poslanie ev. cirkvi tak, ako je to uvedené v našej cirkevnej ústave? Verím, že áno. A preto v ďalšom príspevku budem prezentovať svoje názory na riešenie toho, ako novými právnymi inštitútmi a novými právnymi úpravami zabrániť koncentrácii moci v ev. cirkvi tak, aby naše každodenné cirkevné konanie bolo súladné s našou evanjelickou ústavou.
Berte, prosím, tieto moje príspevky ako pokus o otvorenie diskusie, ktorej ambíciou nie je iba kritika, ale aj hľadanie cesty, ako našej cirkvi pomôcť. Ale aby sme boli úspešní, musíme sa do tohto dialógu a hľadania správnych riešení bez akýchkoľvek obáv zapojiť v čo v najširšej miere.
JUDr. Juraj Čech, PhD
