„Všetko sa rozpadá, stred sa zvnútra rúca, chaos a zmätok zaplavili svet (…) Tých najlepších už viera opúšťa, tí najhorší idú za svojou spupnou vášňou.“ William Butler Yeats tieto slová napísal pred vyše sto rokmi. A predsa dnes znejú, akoby boli napísané pre nás.
Tá „implózia stredu“ sa nedeje iba v parlamentoch a médiách. Deje sa aj tam, kde by sme ju čakali najmenej – v cirkvi. V priestore, ktorý mal byť domovom pokoja, milosti a pravdy.
Stred cirkvi – Kristus, evanjelium, sloboda viery – sa dnes vytráca. A namiesto neho sa objavuje niečo iné. Niečo tvrdšie, chladnejšie, merateľné: peniaze.
Dnes sa už nehovorí o pokání, ale o platbách. Nehovorí sa o milosti, ale o fonde. Nehovorí sa o slobode zboru, ale o povinnosti platiť.
A kto neplatí? Ten je označený. Nálepka je hotová, jednoduchá, cynická: „politický neplatič“.
Čo to vlastne znamená? Že zbor, ktorý má výhrady, ktorý nesúhlasí, ktorý sa pýta – je zrazu politický problém. Nie brat, nie sestra, nie súčasť tela Kristovho. Ale problém. A problém sa rieši. Najtragickejšie na tom je, že sa netrestá systém. Trestá sa človek. Farár.
Ten, ktorého si zbor zvolil. Ten, ktorý má slúžiť evanjeliu. Ten, ktorý stojí pri oltári, nie pri pokladni. Ak zbor neplatí, farár prichádza o právo byť farárom toho zboru.
Stráca vokátor. Stráca dôveru, ktorú mu dali ľudia. A dostáva dekrét. Nie od zboru. Od moci biskupskej.
To nie je len administratívny krok. To je popretie samotnej podstaty evanjelickej cirkvi, ktorá vždy stála na tom, že moc vychádza zo zboru, nie z biskupských úradov.
Keby dnes Martin Luther vstúpil do našich cirkevných kancelárií, nespoznal by ich. Ale jednu vec by spoznal okamžite. Mašinériu.
Nie odpustky v starej podobe, ale ich modernú verziu. Nie papierové listiny, ale finančný fond. Nie sľub neba, ale podmienku služby. Zaplať – a zostaneš. Nezaplatíš – odídeš. A zbor – ty nebudeš mať farára, na ako dlho sa nám bude chcieť.
To nie je evanjelium. To je obchod. A tu sa vraciame k Yeatsovi: „Stred sa rúca.“
Ak cirkev stratí svoj stred – Krista, milosť, slobodu –, čo jej zostane? Prázdno. A v tom prázdne sa začne boj. O moc, o peniaze, o kontrolu. Presne to, čo dnes vidíme.
Možno si niekto myslí, že je to len prechodné obdobie. Že sa to upokojí. Že systém sa „uhládza“. Ale čo ak nie? Čo ak veriaci, ktorí dnes vidia, že cirkev koná ako inštitúcia, nie ako telo Kristovo, jednoducho odídu? Nie do inej cirkvi. Ale preč. A vezmú si so sebou to najcennejšie – vieru.
Dnes žijeme vo svete vojen, neistoty a strachu. Ľudia hľadajú oporu. Majú ju nájsť v cirkvi. Ale čo nájdu? Platové tabuľky, výzvy na úhradu, ultimáta. A tak sa stáva niečo strašné: človek si povie, že veriť môže už len jednému – peniazom.
Nie je to len chyba systému. To je to zlyhanie konkrétnych ľudí: Hroboňa, Mihoča a Eľka. Troch biskupov, ktorí hovoria o hodnotách, ale konajú proti nim. Troch biskupov, pod ktorých vedením sa cirkev mení na inštitúciu, kde o všetkom rozhodujú peniaze. A to je hanba. Hanba, ktorá sa nedá zakryť žiadnymi slovami.
„Boh nás stvoril ako jedinečných. Nie sme prach vo vesmíre. Každý má svoju hodnotu.“ Takto hovorí biskup Ján Hroboň. Lenže potom príde rozhodnutie, ktoré vezme zboru farára – nie preto, že zlyhal, nie preto, že by nebol dobrý pastier, ale preto, že zbor nezaplatil do fondu.
Tak sa pýtajme priamo: Je farár jedinečný Boží dar – alebo len položka, ktorú možno odobrať, keď neprídu peniaze? Ak Hroboň hovorí o hodnote človeka, jeho skutky hovoria niečo iné. Hovoria, že hodnota má hranicu. A tou hranicou je platba do fondu.
Farár, ktorý slúži ľuďom, ktorý stojí pri nich v najťažších chvíľach – môže byť odstránený. Nie pre neveru. Nie pre hriech. Ale pre peniaze. To nie je len rozpor. To je popretie evanjelia v praxi!
Biskup Peter Mihoč vie byť hlasný, keď ide o politiku. Vie pomenovať zlo, vie kritizovať, vie zaujať postoj. Lenže čo sa deje vo vnútri cirkvi? Tam tá istá morálka zrazu mizne. Tam sa nekladie otázka pravdy, ale poslušnosti. Tam sa nebráni slabší, ale podlý zákon synody.
A tak vzniká nepríjemná otázka: Ako môže niekto kázať morálku svetu, ak ju nedokáže uplatniť vo vlastnej cirkvi? Ak peniaze rozhodujú viac ako človek, potom všetky silné slová strácajú váhu.
A potom je tu generálny biskup Ivan Eľko. Ten, ktorý pred voľbami hovoril o decentralizácii. Ten, ktorý podpisoval vyhlásenia Charty, že moc v cirkvi pochádza zo zborov. Ten, ktorému prekážala centralizácia. A dnes?
Dnes robí pravý opak. Dnes sa trestajú zbory, ktoré sa držia tejto zásady. Dnes sa berie farár tým, ktorí nechcú platiť do systému, s ktorým nesúhlasia. Nie, to už nie je zmena názoru. To je otočenie o 180 stupňov! A predovšetkým – je to zrada dôvery tých, ktorí mu verili.
A do toho prichádza výraz, ktorý by mal každého veriaceho zaraziť – „politickí neplatiči“. Zbor, ktorý má výhrady, ktorý nesúhlasí, ktorý sa pýta – je takto označený. Nie ako brat. Nie ako súčasť cirkvi. Ale ako problém.
To je jazyk moci. Nie jazyk evanjelia. Kristus neoznačoval ľudí nálepkami. Kristus ich volal menom.
A tu sa vraciame k tomu, čo dnes vidíme: cirkev stratila svoj stred. Už ním nie je Kristus. Nie je ním milosť. Nie je ním sloboda. Stredom sa stali peniaze. A keď sa stred zrúti, všetko ostatné sa začne rozpadať.
Na čom stojí naša cirkev? Na Kristovi? Alebo na peniazoch? – Ak je odpoveď tá druhá, potom sa nečudujme, že ľudia odchádzajú. Pretože veriť v Krista chcú. Ale veriť v systém, ktorý Ho nahradil peniazmi – to už nedokážu.
M. Matejka
