Keď som bol ešte farárom, pamätám si druhú májovú nedeľu, keď sme mali aj v našom kostole slávnostné služby Božie ku Dňu matiek, deti mali pripravený program a pre matky malý darček. V ten deň prišla do kostola aj žena, ktorú som tam ešt
e nevidel. Sadla si do poslednej lavice, potichu, bez spevníka, len tak. Bola nenápadná, v očiach mala niečo medzi napätím a pokojom, akoby si po dlhom čase sadala na miesto, kde sa to všetko kedysi začalo. Po službách Božích som sa jej prihovoril. Chvíľu sme stáli pri dverách kostola, keď medzi rečou povedala: „Dnes by mala moja mama narodeniny. Ona ma vždy brávala do kostola.“ V tej vete sa zrazu otvoril celý príbeh. Neprikrášlený, bez vysvetlení, ale plný významu. Tá jedna spomienka niesla v sebe viac viery než mnohé kázne. Bol to návrat – možno len na jeden deň, možno navždy. Ale bol úprimný. Mlčky som prikývol a v tej chvíli som pochopil, že niektoré návraty nemajú slová. Že cesta do chrámu vedie často cez spomienku, cez slzu, cez ticho. Že niekedy práve vtedy, keď nevieme, čo povedať, sa začína skutočný dialóg s Bohom.
Nie všetci prichádzajú do chrámu z rovnakých dôvodov. Niekto kvôli viere, iný zo zvyku. A niekto preto, lebo mu v srdci chýba mama. V kostole sedíme vedľa seba, často bez toho, aby sme vedeli, aký príbeh si ten druhý nesie. A predsa nás spája viac, než si uvedomujeme – vďačnosť, spomienka, túžba.
Deň matiek nie je cirkevný sviatok v pravom zmysle slova. Nezaraďuje sa medzi sviatky liturgického roka, ktoré si každoročne pripomíname v súvislosti so životom Ježiša Krista, ako sú Vianoce, Veľká noc, Zjavenie Krista Pána či Letnice. A predsa sa v ňom skrýva čosi posvätné. Pripomína nám ruky, ktoré nás prvé držali, pery, ktoré sa za nás prvé modlili, hlas, ktorý nás prvý učil Otčenáš. Pripomína nám kolísavý krok, ktorý nás sprevádzal cez chorobu, aj prísny pohľad, keď sme ušli z cesty. Pripomína nám vôňu nedeľného obeda, pohladenie po vlasoch pri večernej modlitbe, ticho v izbe, keď sme plakali a niekto pri nás mlčky sedel, nehovoril nič, len bol prítomný celým srdcom. Nie je to len nostalgia. Je to pokorné uznanie, že k viere nás často doviedli ženy, o ktorých sa možno nekáže, ktoré nestáli na pódiách, ale ich viera bola ako studňa – hlboká, čistá a stála. Bez ich tichej vernosti by sa mnohé príbehy viery vôbec nezačali.
V Liste Timoteovi čítame o viere, ktorá sa najprv zrodila v jeho starej matke Loide a potom v jeho matke Eunike. Je to jednoduchá zmienka, ale nesie váhu generácií. V mnohých rodinách to boli matky a staré matky, ktoré zachovali iskru viery v časoch, keď bolo ľahšie mlčať. Keď mužská odvaha nestačila – keď bolo ťažké nahlas vyznať vieru, stáť pevne alebo niesť kríž zodpovednosti – často to boli ženy, ktoré zotrvali. Ich trpezlivosť, ich modlitby a ich tiché skutky zachovali to, čo by inak zaniklo. Nenápadne, ale vytrvalo – cez pieseň pri kolíske, cez biblický príbeh pred spaním, cez starostlivosť, ktorá neprerušila vieru, ale ju vnášala do každodennosti.
Dnes, keď sa všetko meria výkonom a úspechom, sa materstvo niekedy znevažuje. A predsa práve v pokoji materskej izby sa odohrávajú tie najväčšie liturgie života. Prebdené noci, nevyslovené modlitby, úsmevy cez slzy. To všetko sú bohoslužby, ktoré pozná iba Boh. Niekedy sa najväčšie skutky viery nedejú pod krížom v kostole, ale pri kuchynskom stole pri chlebe a pohári mlieka.
A viem, že tento deň môže aj bolieť. Nie každá žena sa stala matkou. Nie každý má na matku krásne spomienky. Sú medzi nami ženy, ktorí v srdci nosia spomienku na deti, ktoré sa nikdy nenarodili, a na mamy, ktoré odišli priskoro. Sú medzi nami ženy, ktoré sa matkami stali, ale iba na chvíľu. A muži, ktorým ostalo iba slovo „mama“ bez hlasu. Pre všetkých týchto je v cirkvi miesto – nie ako pre pozorovateľov, ale ako pre vzácnych, plnohodnotných bratov a sestry v Kristovom tele. Ich ticho nie je prázdne, ale je modlitbou. A aj to, čo im v živote chýba, má v Bohu svoju odozvu a zmysel.
Ak máme na Deň matiek niečo urobiť, nech je to jednoduché, úprimné a zo srdca. Zavolajme mame. Spomeňme si na ženu, ktorá mala v našom živote miesto – možno to bola mama, stará mama, učiteľka, suseda, krstná mama či teta. Poďakujme jej za všetko, čo do nás vložila – často bez toho, aby o tom vedela. Prineste kvet niekomu, na koho sa už možno často nemyslí – starej mame v domove dôchodcov, susede, ktorá zostala sama, žene, ktorej deti sú ďaleko. Takéto tiché gestá majú niekedy väčšiu silu než veľké slová. A modlime sa – nie teatrálne, ale úprimne. Nezabudnime ani na tie mamy či ženy, ktoré by samy nikdy nepožiadali o pomoc – iste to gesto lásky prijmú s vďačnosťou. A ak máte vedľa seba ženu, ktorá nosí v srdci viac bolesti než slov, sadnite si k nej. Počúvajte ju. Možno nič nepovie. Ale aj mlčanie je niekedy veľavravné.
Lebo Boh si vybral materstvo ako cestu, ktorou prišiel na svet. A v tom je skryté najväčšie požehnanie – že cez obyčajnú ženu prišla na svet spása. To stačí na to, aby sme sa zastavili, stíšili a zamysleli. S vďakou, s pokorou – a s láskou.
Ľubomír Turčan
