Mlčanie seniorky Hudákovej otvára vážnu otázku dôstojnosti cirkvi
PARTIZÁNSKA ĽUPČA – Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku sa ocitla v situácii, ktorá by ešte pred pár rokmi pôsobila ako absurdný žart. Duchovný Liptovsko-oravského seniorátu Ján Molčan sa na verejnosti objavil nie v čiernom talári so symbolickými bielymi tabličkami, ale v obyčajnom čiernom tričku, na ktoré si pripevnil či natlačil náhradu tabličiek.
Talár nie je rekvizita
Fotografia tohto výstupu vyvolala kritiku medzi farármi i veriacimi, ktorí oprávnene upozorňujú, že nejde o drobný módny experiment, ale o zľahčovanie liturgického symbolu, ktorý je v našej cirkvi nositeľom vážnosti a identity.
„Čierny talár s bielymi tabličkami je v evanjelickej tradícii viac než len odev. Tabličky pripomínajú otvorenú Bibliu – Božie slovo, ktoré má duchovný zvestovať s čistotou a dôstojnosťou. Talár má byť vonkajším znakom služby, nie rekvizitou či kostýmom na ľubovoľné úpravy. Je výrazom kontinuity a úcty k liturgii, ktorú cirkev nesie stáročia,“ upozorňujú viacerí duchovní.
Historicky sa talár do protestantských cirkví rozšíril už v 16. storočí, keď reformátori nechceli prerušiť kontinuitu dôstojného odevu, ale chceli ho zbaviť prvkov, ktoré považovali za pompézne či spojené s katolíckou hierarchiou. V luteránskych krajinách sa talár, zvaný luterák, stal symbolom učenosti, zvesti a duchovného úradu. Na Slovensku jeho tradícia siaha hlboko do 19. storočia, keď sa stal pevnou súčasťou života evanjelických zborov.
Podľa veriacich preto pôsobí dnešný „experiment“ ako vedomé rezignovanie na symbol, ktorý však nepatrí jednotlivcovi, ale celej cirkvi.
Farári: „Toto už nie je normálne“
Na redakciu Lutherusu sa obrátili viacerí duchovní i veriaci s poznámkou, že ide o prekročenie hraníc. Jeden z farárov, ktorý si neželal byť menovaný, hovorí: „Keby sudca prišiel na pojednávanie v tričku s nakreslenou róbou, nebral by ho nikto vážne. Čím sa líši farár, ktorý pri kázaní či oficiálnom vystúpení používa improvizované tabličky?“
Práve preto redakcia oslovila seniorku Liptovsko-oravského seniorátu Katarínu Hudákovú s piatimi konkrétnymi otázkami. Žiadali sme jasné stanovisko: či je takýto odev podľa predpisov prípustný, či má seniorát smernice k bohoslužobnému odevu, či sa bude situácia riešiť a aký dopad to má na obraz cirkvi. Odpoveď neprišla. Seniorka mlčí.
Mlčanie ako súhlas?
V očiach mnohých sa neodpovedanie na otázky médií rovná mlčanlivému súhlasu. A to je v tejto veci znepokojujúce. Ak vedenie seniorátu nepovažuje za potrebné reagovať, vzniká dojem, že všetko je dovolené. Že farár si môže podľa vlastného vkusu navrhnúť liturgický odev, a cirkev sa tvári, že sa nič nestalo. Mlčanie sa tak stáva nielen slabosťou, ale aj posolstvom: symboly už nič neznamenajú, hranice dôstojnosti sú zrušené.
Precedens, ktorý môže bolieť
Podľa nemenovaného farára otázka bohoslužobného odevu sa netýka iba estetiky. Ide o to, čo cirkev komunikuje navonok. Ak duchovný vystupuje v tričku s atrapou tabličiek, vysiela tým signál, že vážnosť zvesti evanjelia je nahraditeľná improvizáciou. Že ani cirkev sama si nepotrpí na dôstojnosť. A to môže mať ďalekosiahle následky.
„Cirkev, ktorá si neváži svoje symboly, stráca rešpekt nielen vo vlastných očiach, ale aj v očiach verejnosti. A veriaci majú právo pýtať sa: ak sa zľahčuje talár, nezľahčuje sa tým aj posolstvo, ktoré sa z neho hlása?“
Niektorí obhajcovia podobných experimentov argumentujú „uvoľnením“ či „prispôsobením doby“. „Lenže cirkev má byť kotvou, nie veterným kohútom. Jej sila spočíva práve v tom, že dokáže uchovať hodnoty, ktoré spoločnosť mení podľa módy,“ myslí si oslovený farár.
Zároveň dodáva, že dôstojný talár nebráni tomu, aby bolo slovo Božie živé. Naopak – dáva mu rámec, ktorý hovorí: „To, čo sa tu deje, je vážne. Nie je to súkromná šou, ale služba cirkvi a Bohu.“
Kde sú hranice?
Prípad trička s tabličkami je možno iba začiatok. Aj veriaci si preto kladú otázky, že ak sa nevysloví jasné „nie“, kde sa to zastaví – pri mikine s nálepkou kríža? Pri kostýme na mieru? Pri komerčných potlačiach namiesto liturgických symbolov? Kresťanská tradícia je bohatá na pokoru a dôstojnosť. Nahrádzať ju svojvôľou je hazard.
Veriaci podotkli, že nebudú mlčať tam, kde predstavitelia cirkvi mlčia. Vyzývajú vedenie seniorátu, aby k otázke bohoslužobného odevu zaujalo jasné stanovisko a obnovilo rešpekt k symbolom, ktoré majú v našej cirkvi stáročnú hodnotu. Ticho je, podľa nich, pohodlné, ale nič nerieši. A cirkev, ktorá sa bojí pomenovať nedôstojnosť, si pod sebou sama podrezáva konár.
Redakcia Lutherusu
Foto: FB CZ Partizánska Ľupča
