Za odvahu, službu a vernosť cirkvi aj v časoch temna
BRATISLAVA / KOŠECA – Ľubomír Marcina, evanjelický duchovný na dôchodku a riaditeľ Strediska Evanjelickej diakonie v Košeci, získal vysoké štátne vyznamenanie. Ocenenie mu bolo udelené na podnet predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska Petra Sandtnera ako prejav úcty a vďaky za odvahu, vieru a dlhoročnú službu v čase neslobody aj po nej.
Každoročne 17. novembra si Slovensko pripomína Deň boja za slobodu a demokraciu – výročie Nežnej revolúcie. Tento rok bol pre evanjelického farára Ľubomíra Marcinu osobitý. Pri pamätníku Brány slobody na Devíne, za účasti prezidenta SR Petra Pellegriniho, členov vlády a mnohých významných hostí, vystúpil s príhovorom, v ktorom pripomenul, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou.
Spomenul si aj na 36 rokov staré udalosti z rodného Púchova, kde počas novembrových dní 1989 stál s ďalšími odvážnymi ľuďmi na provizórnej tribúne, spieval žalmy a oslovoval tisícky zhromaždených občanov. Už predtým mal ako veriaci človek pre svoju evanjelickú vieru problémy s komunistickým režimom. Od čias konfirmácie mu v kádrových posudkoch zazlievali „nevysporiadanú náboženskú otázku“. Kvôli tomu mu bolo znemožnené štúdium teológie a napokon bol aj uväznený.
Väzba za Bibliu a šírenie Božieho slova
V jubilejnom roku 1983, keď si svet pripomínal 500. výročie narodenia reformátora Martina Luthera, zorganizoval Ľubomír Marcina autobusový cirkevný zájazd do Wittenbergu – formálne pod hlavičkou Červeného kríža. Po návrate dostal podmienečný trest. V čase, keď pôsobil na lazovskej evanjelickej fare, spolu s odvážnym farárom Jánom Bohdanom Hroboňom sa zapojil do pašovania a distribúcie zahraničnej náboženskej literatúry.
Počas základnej vojenskej služby sa napokon dostal do väzenia – len preto, že pri sebe mal Bibliu. Dôstojníci ju pri kontrole objavili, nasledoval výsluch v Prahe a potom väzba vo vojenskej väznici Plzeň–Bory. Paradoxne, práve tam sa začal písať príbeh jeho misie šírenia Božieho slova. Z väznice bol prevelený do hraničného pásma, kde mal rušiť vysielanie stanice Slobodná Európa.
Z „rušenia“ vysielania sa stala služba evanjelia
Každú nedeľu sa z Mníchova vysielala slovenská svätá omša a popoludní z Toronta slovenské evanjelické služby Božie, ktoré viedol farár Dušan Tóth so svojou manželkou Valikou. Ľubomír Marcina namiesto rušenia signálu pridával decibely, aby Božie slovo znelo čo najďalej. Aj túto „sabotážnu činnosť“ vykonával s rizikom, no s vedomím, že slúži vyššiemu cieľu.
„Veriacemu všetky veci slúžia na dobro,“ povedal neskôr Marcina. V najťažších chvíľach cítil, že Pán Boh ho neopustil, ale vyslal ho tam, kde bolo treba – aj medzi vojakov a drôtené ploty totalitného režimu.
Po revolúcii 34 rokov vernej služby
Po páde režimu sa mohol naplno venovať duchovnej službe. Pôsobil ako evanjelický diakon 34 rokov – horlivo, zodpovedne a nezištne. Okrem práce v cirkevnom zbore konal pastoráciu vo väzniciach, nemocniciach, domovoch sociálnych služieb i v školách. Vybudoval a zveľadil mnohé cirkevné objekty, odchoval viacerých kňazov a kantorov.
V súčasnosti ako evanjelický duchovný na dôchodku vedie Stredisko Evanjelickej diakonie v Košeci – najväčšie zariadenie tohto druhu v sieti Evanjelickej diakonie ECAV. Pod jeho vedením dosahuje výborné výsledky a je známe doma aj v zahraničí.
Cez košeckú diakoniu organizuje bohoslužobno-misijné podujatia, nedele diakonie a spomienkové služby Božie v Ilave, kde za vieru trpeli mnohí evanjelickí kňazi a biskupi – medzi nimi Fedor Ruppeldt a Pavel Uhorskai. Touto činnosťou nezištne supluje úlohu vyšších cirkevných orgánov.
Vysoké štátne vyznamenanie bolo Ľubomírovi Marcinovi udelené ako prejav úcty a vďaky za jeho strádanie, horlivú službu a plodný život pri blížiacom sa životnom jubileu.
Marcel Breče,
riaditeľ SED Košeca
