Do roku 1989 sa petržalskí evanjelici schádzali v „nadzemnom suteréne“ (Petržalka je postavená na pilótach, teda nemá podzemné pivnice) panelákového domu v blízkosti dnešného kostola a v kostole v neďalekých Rusovciach. Po roku 1989 sa pod gesciou Útvaru hlavného architekta rozbehli štúdie Humanizácie Bratislavy-Petržalky, aby neostala „králikárňou“, ako sa o panelových sídliskách hanlivo vyjadril V. Havel.
Štúdia kolektívu Fakulty architektúry STU, na ktorej spolupracoval aj autor tohto príspevku, ako jeden z nevyhnutných prvkov humanizácie navrhla „miesta stíšenia“, v podstate kostoly, lebo v Petržalke bol len jeden kostol – rímskokatolícky kostol od architekta Vladimíra Karfíka z roku 1932. Keďže nebolo veľa disponibilných plôch, vznikla štúdia s námetom – plne v duchu hesiel Verejnosti proti násiliu – vybudovať ekumenické centrum štyroch cirkví: evanjelickej, rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a židovskej. Predstava bola, že to bude jeden z ústredných objektov centrálnej osi Petržalky, na mieste, kde neskôr realizovali svoj kostol rímskokatolíci… Z rôznych dôvodov sa túto myšlienku zbližovania vierovyznaní nepodarilo uskutočniť. Evanjelici, ktorí boli asi v najväčšej tiesni, napokon získali pozemok mierne zasunutý do hĺbky obytného územia. Hendikepom tohto miesta je jeho neviditeľnosť z centrálnej osi, kde sa práve dokončuje električka, a potom zvonenie z veže, ktorá sa nachádza v blízkosti okolitých bytoviek.
Architektúra kostola
Novodobá história Cirkevného zboru ECAV Bratislava-Petržalka je tak spojená s výstavbou nového Kostola Sv. Trojice podľa návrhu Ing. arch. Júliusa Baláža v spolupráci s Jozefom Hauskrechtom a Františkom Husovským. Posviacka základného kameňa sa uskutočnila v decembri 1991. Uprostred trinásťpodlažných panelových domov vyrástol uzatvorený komplex, ktorý tvorí súbor troch spojených budov: fara, viacúčelový zborový dom a vlastný objekt kostola. Spolu ohraničujú pekné nádvorie s bohatou tvarovo formovanou zeleňou, ktoré je verejne prístupné. Tento dobre zvládnutý verejný priestor je súčasne zhromažďovacou a rozptylovou plochou kostola. Dlažba je usporiadaná do modulovej schémy a jej raster vhodne sceľuje celý priestor. Tejto štvorcovej sieti je prispôsobená aj poloha stromov s tvarovanou korunou. V strede nádvoria je v symetrickom obkolesení stromov umiestnená socha Dr. Martina Luthera v mierne nadživotnej veľkosti (214 cm) od akad. sochára Rastislava Baláža. Je vytesaná zo svetlého kameňa a je to jediná Lutherova socha na Slovensku. Celý tento priestor je od ulice vyzdvihnutý – výškový rozdiel prekonáva monumentálne nástupné schodisko, akoby na osvedčený spôsob krepidómy. Rozdiel niveliet je okrem schodiska možné prekonať aj pomocou architektonicky pekne riešenej rampy, takže verejný priestor komplexu je bezbariérový.
V kontraste s horizontalitou panelákov dobre pôsobia šikmé veľké plochy striech kostola, a to aj farebne. Komplexu dominuje excentricky umiestnená kostolná veža – zvonica z prostého betónu pôdorysného tvaru päťuholníka s vyše 140 schodmi. Na veži je umiestený symbol kresťanstva – kríž. Samotný chrám v pôdoryse predstavuje veľkorysý, ale pritom evanjelicky striedmy trojuholníkový priestor. Symbolizuje stany, ktoré slúžili Izraelcom na ich púti do zasľúbenej zeme. Chrám poskytuje miesto pre asi 500 sediacich návštevníkov, z čoho asi 100 miest je na balkóne. Chrámový priestor je preklenutý lepenými dreveným nosníkmi, ktoré vo vrchole v mieste styku vytvárajú priestor na stropné bazilikálne osvetlenie. Jednoduchému oltáru a celému priestoru dominuje z kameňa vytesaný monumentálny kríž, zozadu osvetlený cez okennú štrbinu v stene. Spolu s kamennou kazateľnicou a oltárom je to tiež dielo R. Baláža. Na náprotivnej strane na balkóne chrámu dominuje organ prevezený z nemeckého Bayeruthu. Ďalším výtvarným dielom sú vitráže od Mikuláša Klimčáka, ktoré cez deň presvecuje smerom do interiéru denné svetlo a večer, naopak, umelé osvetlenie presvecuje cez vitráže smerom do exteriéru. Asi v tretine stropu bližšie k oltáru visí z chrómových prútov vyskladaný veľký luster nadčasového dizajnu od akad. sochára a dizajnéra Andreja Cepku. Kubus priestorovej konštrukcie z oceľových pochrómovaných prútov symbolizuje spleť ulíc panelákového sídliska; žiarovky predstavujú evanjelikov, ktorí by mali byť jeho svetlom.
Význam kostola
Prof. Jana Krivošová kostol charakterizuje takto: „Ako v celom svete sakrálna tvorba smeruje k výtvarnému symbolu, k zjednodušeniu až k abstrakcii, aj v Petržalke autori využili reč ušľachtilých materiálov a symbol kríža. Charakteristické evanjelické usporiadanie chrámového priestoru ustúpilo skôr ekumenickému vyjadreniu. Druhý vatikánsky koncil totiž zásadne zasiahol do katolíckej liturgie, obrátil oltár a posilnil úlohu kázne vytvorením kazateľnice ako rečníckeho pultu – a v Petržalke sa stretávame práve s týmto usporiadaním.“
Veľmi vhodne bola zvolená etapizácia výstavby jednotlivých budov komplexu. Ako prvý bol vybudovaný ubytovací a spoločenský trakt (farársky byt, zborová miestnosť, klubovne, učebne a administratívne miestnosti). To umožnilo, aby sa služby Božie mohli dočasne presunúť zo sídliskových provizórií do zborovej miestnosti, čím sa vyriešil vtedy snáď najakútnejší problém zboru. Výstavba chrámu a zborového centra sa začala a prebiehala na základe iniciatívy zborového farára Miloša Klátika a jeho manželky Oľgy a vďaka kontaktom pána farára a niektorých členov presbyterstva sa na jej financovaní podieľali evanjelické cirkvi v Nemecku, Rakúsku a USA, Gustav-Adolf-Werk, Martin-Luther-Bund, Svetový luteránsky zväz, ako aj MČ Bratislava-Petržalka, ministerstvo kultúry a financií aj vláda SR.
Do zbierky sa zapojili aj cirkevné zbory ECAV na Slovensku a, samozrejme, aj domáci cirkevný zbor. Nemožno opomenúť ani podiel pánov farárov Jána Klátika staršieho a Ivana Rubaninského na oživení zboru, ako aj mnohých ďalších, ktorí prispeli k realizácii diela a podieľali sa na rozvoji cirkevného života petržalských evanjelikov. Postavenie kostola a obnovenie zborovej činnosti v nových priestorových podmienkach bolo hlavným dôvodom nárastu počtu členov z menej ako 200 veriacich na dnešných cca 2 500 členov.
Po ukončení hlavného objektu chrám Boží posvätil biskup ZD ECAV Ivan Osuský 30. októbra 1994, deň pred sviatkom Pamiatky reformácie. Postupne sa areál stal miestom pravidelných stretávaní evanjelikov, ale zaradil sa aj medzi spoločenské a kultúrne centrá Petržalky. Okrem bohoslužobných aktivít sa tu organizujú rôzne podujatia, predovšetkým hudobné, pre ktoré objekt poskytuje výborné podmienky. Nedávno sa časť zborového domu adaptovala pre potreby materskej školy. Tridsať rokov už na každej stavbe vidno a aj tu je potrebná nielen pravidelná údržba (napr. strechy), ale ukázala sa i potreba rekonštrukcie hlavného exteriérového schodiska v roku 2018 na nádvorí komplexu. Ak na ňom pribudnú lavičky a napríklad i pitná fontánka, stane sa z neho aj pekný pobytový exteriérový priestor pre mamičky s deťmi či pre seniorov z okolia. Tak sa napĺňajú predpoklady urbanistov o kladnom vplyve kostolov na život na sídlisku. Dá sa predpokladať, že blížiace sa dokončenie trate električky, ktorá bude mať neďaleko zastávku, pritiahne do petržalského kostola a jeho areálu ešte viac návštevníkov.
Bohumil Kováč
