Odpúšťanie v ECAV pritom uplatňuje len u svojich. S ostatnými sa súdi, nekomunikuje ani im nepodá ruku
Verejnoprávna televízia prednedávnom odvysielala reláciu Do kríža, v ktorej sa diskutovalo o vražde študentky a pedagogičky na škole v Spišskej Starej Vsi. Obidve nožom dobodal študent gymnázia, ktorý sa dlhodobo javil ako problémový. Do relácie okrem detskej psychiatričky a filozofa pozvali aj Ivana Eľka, ktorý zastáva post generálneho biskupa ECAV na Slovensku. Na jeho vystúpenie v tomto programe zaznelo mnoho kritických odoziev, a to nielen medzi evanjelikmi a. v.
Podľa moderátora relácie je dnes Slovensko zdivočenou krajinou a jej symbolom sa stala aj táto dvojnásobná vražda. V spoločnosti rastie agresivita, počet vrážd a celkovo násilných činov sa zvyšuje.
Slová nehodné biskupa
Eľko začal svoje hodnotenie tragickej udalosti podľa mnohých vcelku zvláštne. „Zatiaľ nevieme detailne, čo sa stalo. Vieme o tom, že zahynuli dve osoby, boli zavraždené, jedna bola zranená a vieme, že páchateľ konal premyslene, mal 18 rokov. Samozrejme, je to obrovská tragédia a my súcitíme s rodinami pozostalých a je nám ľúto tých vyhasnutých životov. Ba dokonca je nám ľúto aj toho mladého muža a jeho vlastnej cesty… A, samozrejme, je nám ľúto aj jeho rodičov, jeho rodiny,“ vyjadril sa Eľko s tým, že podľa neho treba o tejto téme debatovať tak, aby v nej nikto neriešil vlastnú agendu a neprihrieval si vlastnú polievočku.
Farár, ktorého redakcia požiadala o zhodnotenie Eľkovho vystúpenia v spomínanej relácii, si myslí, že toto nie sú slová hodné biskupa. „Stala sa vážna vec a on namiesto toho, aby ponúkol pohľad teológa a misijné posolstvo, hovorí o prihrievaní si polievočky. Biblia predsa jasne pojednáva o realite zla a dôležitosti pokarhania. Písmo predpokladá, že zlo je skutočné a je Božím nepriateľom, ale rovnako aj to, že je prekonané Kristovým menom. Biblické pokarhanie nie je osobná moc, s ktorou by sme mali manipulovať pre naše vlastné ciele alebo rivalitu. Je to zbraň duchovného boja v Božom pláne zničiť diablovo dielo, ako sa o tom píše v 1J 3, 8, čo je znamením neznesiteľnosti zla v prítomnosti Boha,“ zdôrazňuje teológ.
Eľko podceňuje úlohu viery
Moderátor relácie sa svojich hostí pýtal aj na vplyv rodinného prostredia – akú rolu zohráva pri narastajúcej agresivite u mladých ľudí napríklad rozpad rodín a ďalšie problémy v spoločnosti. Rovnako kládol otázky o možnom vplyve zhora, teda napríklad zo strany politikov, zlyhania štátu a podobne. Eľko k tomu povedal názor, že nejaké zložky štátu alebo spoločnosti zrejme urobili chybu, či už terapeutickú, pedagogickú, alebo inú. „Ja chcem povedať, že my sme si trebárs ako cirkev uvedomili po pandémii, že musíme investovať čas, energiu a odborné kapacity do pastorálnej pomoci ľuďom, dokonca aj duchovným,“ uviedol s tým, že ľudia majú akýsi psychologicko-pastorálny deficit, trpia samotou, depresiami alebo zlými myšlienkami, pocitom vylúčenosti. Cirkev to vraj podľa jeho slov chce riešiť. „Myslím, že my budeme potrebovať veľmi silnú prítomnosť psychológov alebo sociálnych pracovníkov na našich školách, že toto je už asi fakt. Na jednej strane chceme žiť v slobodnej spoločnosti a nie pod kamerami. Ale budeme musieť tento problém vybalansovať, že nie kamery, ale nedokážeme si dovoliť ani úplnú akúsi otvorenosť a bezzásahovosť trebárs do tých školských prostredí. Aj keď hovoríme o atentáte, o tejto vražde nehovoríme iba o školskom prostredí,“ vyjadril sa.
Podľa teológa však Eľko iba znova podceňuje úlohu viery a odkazuje skôr na psychológov, ktorí sú nepochybne potrební, ale to tiež podľa neho znamená, že cirkev nedokáže reagovať na dnešné problémy mladých ľudí ani im nijako pomôcť. Evanjelické školy im dajú len vzdelanie ako bežné školy, ale žiadnu pridanú hodnotu, čo sa týka viery v Krista, teda nedokážu vniesť žiadne duchovné posolstvo. „Eľko ale nepovedal, že sa musíme vzdať násilia, ktoré ohrozuje celú spoločenskú štruktúru. Ježiš mal pravdu v Getsemanskej záhrade, keď opísal nenávisť a vraždu ako spoločenskú nákazu, ktorá sa šíri z človeka na človeka. Je hlúpe myslieť si, že choroba, ktorá infikuje zvyšok našich spoločných životov, sa nedostane do našich volieb. Národ, ktorý nedokáže ochrániť svoje deti v školskom veku, nemôže chrániť ani svojich politických kandidátov. Národ, ktorý nedokáže ovládať svoj virtuálny hnev, nebude ovládať svoj hnev v tele,“ zdôrazňuje teológ s tým, že slová nie sú vždy násilím. Násilie je násilie, ale „dobrý človek vynáša dobré veci z dobra nahromadeného v jeho srdci a zlý človek vynáša zlé veci zo zla nahromadeného v jeho srdci. Lebo ústa hovoria to, čoho je plné srdce (L 6, 45)“. Podotkol, že je iste potrebné dbať na fyzickú bezpečnosť aj úlohu psychológa, ale Eľko nič nepovedal k úlohe cirkvi a duchovného v tejto otázke zla.
V cirkvi chýba svedectvo lásky
Eľko sa ďalej v debate snažil načrtnúť, že prípad môže súvisieť aj s celkovou vulgarizáciou spoločenského a politického života. Myslí si, že už sme na to svojím spôsobom zvyknutí. Vraždiaci študent je podľa jeho názoru na úrovni nejakej osobnej patológie, no za tým je zrejme aj spoločenský kontext. Tvrdí, že každý je zodpovedný za svoj život: „… že mojou odpoveďou na nejaké moje problematické konanie nie je to, že ja som obeťou nejakého komplikovaného kontextu, v ktorom žijem, ktorý ma podmieňuje, že ja som obeť proste nejakých daností nejakých vrodených alebo sociálnych, alebo niečo podobné, že? My stále sme za svoj život zodpovední. Toto z nás nikto nezloží a asi toto by sme mali zdôrazňovať. Ak hovoríme o tej rovine našich detí a našej mládeže, tak toto im treba zdôrazňovať, pretože sú vždy na ceste toho ľahšieho úteku, nejakej takej výhovorky, že robím to preto, lebo ja som tak zažil, že tú osobnú morálnu zodpovednosť,“ povedal v relácii Eľko.
Teológ oponuje, že tvrdenie o zodpovednosti za vlastné konanie je síce pravda, ale opäť chýba biblické posolstvo. Poukazuje na to, že Pavel, ktorý napísal štvrtinu Novej zmluvy, bol zapojený do zabitia prvého kresťanského mučeníka Štefana (Sk 7). Pavlova zmena názoru nastala, keď bol na ceste zatknúť a uväzniť ešte viac svojich vtedajších oponentov. Jeho stretnutie s Ježišom ho prinútilo odmietnuť násilie ako prostriedok na dosiahnutie svojej cesty a zvyšok svojho života strávil cestovaním po Rímskej ríši, aby zmenil životy ľudí bez pomoci ľudských zbraní. Nikdy neobrátil ani jedného človeka silou meča. Namiesto toho argumentoval. Musíme prinútiť Slovensko, aby sa opäť hádalo so zdvorilosťou, pomocou údajov, rozumu – a lásky, myslí si.
Pripomína tiež, že v jednej z najznámejších pasáží, v 1K 13, Pavel opísal lásku ako vec, ktorá je trpezlivá, láskavá, nie sebecká alebo vychvaľujúca, ktorá sa len tak nahnevá. Hovoril o láske, ktorá sa neteší z neprávosti. Nazval ju najväčšou zo všetkých cností a mal na mysli lásku, akú by sme si ako kresťania mohli navzájom prejavovať (G 6, 10; J 13, 35). „Napriek tomu láska k druhým zostáva ústredným prvkom kresťanského učenia (L 10, 25 – 37). Vzhľadom na neustále rastúcu atmosféru nenávisti by sme urobili dobre, keby sme obnovili túto lásku ako princíp fungovania v cirkvi a dovolili, aby sa táto láska rozliala do sveta. Môže to byť naše najdôležitejšie svedectvo v tejto chvíli,“ podčiarkol teológ.
Eľko sa nezamýšľal, aký vplyv majú kresťania na našu krajinu
Eľko v jednom zo svojich vstupov analyzoval aj prípady vrážd, ktoré v posledných rokoch otriasli Slovenskom. Hovoril o logike, ktorá „nejako dovoľuje pochopiť, že niekto kvôli osobnému obohateniu sa vláme do domu a zabije človeka, aby ho mohol okradnúť. Tak už vôbec neviete pochopiť, prečo to niekto urobí kvôli vyjadreniu svojho názoru. Alebo viac vyjadrenie jeho názoru vyzerá tak, že zabíja,“ polemizoval v relácii. Potom predniesol zvláštny obraz o divých koňoch, ktoré sa podľa neho zaslúžili o to, že človek úplne stráca zábrany a je kvôli vyjadreniu svojho politického presvedčenia alebo názoru schopný strieľať. Príčiny tohto stavu, tvrdí, treba hľadať v posledných 35 rokoch. „Trebárs žijeme v otvorenej demokratickej slobodnej spoločnosti a zároveň sa akoby že to, čo sme vítali, za čím sme túžili, proste o čo nám išlo, a zároveň tu vidíme takýto protipohyb, že v rámci celého toho kontextu vzniká niečo také, že ten človek si toto dovolí, že to nie je klasická vražda, ale je to vražda s vyjadrením názoru.“
Podľa teológa však musíme mladým ľuďom ukázať, že Boh nie je Bohom krutosti, zla a nenávisti, ale lásky, súcitu a milosrdenstva. Prízvukuje, že skutočne žijeme v ťažkých časoch. Nikto z nás sa nemusí pozerať ďaleko, aby videl následky hriechu. Máme korporátnu korupciu, pornografiu, potraty, rozvody, „chudokrvné“ cirkvi, tisíce párov, ktoré spolu žijú, no nie sú zosobášené, nemorálnosť duchovenstva, zneužívanie drog a ďalšie. Ale to naozaj nie je nič nové. Takže veci boli zlé a stále sú zlé v mnohých ohľadoch.
„Ale aký vplyv majú kresťania na našu krajinu dnes? Nad tým sa Eľko nezamýšľal. New York mal pred generáciou povesť jedného z najšpinavších a najnebezpečnejších miest na svete. Dnes má jednu z najnižších mier kriminality na obyvateľa v krajine. Viac ako tri štvrtiny Američanov sa označujú za kresťanov. Cirkvi, kde sa vyučuje Biblia a žije kresťanstvo, sa množia a prekvitajú. Najväčšie a najefektívnejšie cirkvi v Amerike takmer bez výnimky majú vážny záväzok k pravde Biblie a autorite Ježiša Krista. Kresťania v Amerike sa tvárou v tvár nečakaným tragédiám obracajú na Boha. Eľko Ježiša ani nespomenul, zato zabŕdol do politiky.
K tomuto Eľkovmu vyjadreniu sa nesúhlasne vyjadril aj filozof Blaščák. „To, ako nesúhlasím s tým, že sme dospeli do tohto stavu, to nie je nič nové, ako vy hovoríte o tých vraždách. To sú vlastne teroristické činy, tak bola aj kvalifikovaná vražda v Teplárni, že to je ten typ zločinu, kde je obeť náhodná. Ako tým teroristom (útočiacim v roku 2001 na Dvojičky v USA, pozn. red.) bolo jedno, kto konkrétne ako pracuje, ako sa volajú, kto sú tí ľudia… vlastne tá vražda je inštrumentom na prejavenie ich názoru, nejakého politického programu a tak ďalej. Ale k tomu sme my nedospeli a to ani nemá nič spoločné s rokom 1989. Nie je to tak, že by to bol ako keby prejav tejto doby alebo nejaké ako keby patológie konkrétne tejto slovenskej spoločnosti v roku 2025,“ uviedol.
Eľko tiež nepodáva ruku názorovým oponentom
Reč prišla aj na gestá, ktoré vyjadrujú názor. Jedno z nich zarezonovalo iba pred krátkym časom, keď ocenený študent odmietol podať ruku prezidentovi republiky. Eľko to komentoval s poukazom na obdobnú situáciu spred pätnástich rokov, keď istý muž nepodal ruku vtedajšej predsedníčke vlády. Jeho postoj spustil vlnu komentárov. „Teraz približne tá istá skupina ľudí, pre ktorú toto gesto pred 15 rokmi bolo neuveriteľné, tak komentuje tohto mladého muža za to isté gesto ako národného hrdinu a to je pre mňa veľmi komický a spochybňujúci kontext celého. Ja by som asi tiež ako mladý muž nepodával ruky a možno by som robil akože hrdinskejšie gestá, ale mne ide o to publikum, ktoré to vidí, a to isté publikum je najprv akoby že lojálne s tým, komu ruky nepodali, a teraz je to isté publikum lojálne s tým, kto tú ruku nepodal.“
Eľko však ako kresťan a predstaviteľ ECAV tiež nepodá ruku názorovým oponentom. Spomeňme len situáciu pri stretnutí bývalej šéfredaktorky Evanjelického posla a riaditeľa Tranoscia – ani vtedy nemal problém urobiť rovnaké gesto ako ním spomínaný študent. V ECAV, hoci sa hovorí o láske a kresťanstve, správanie vrcholných predstaviteľov svedčí o opaku. Odpúšťanie tu nie je normálne, skôr výnimočné – a len voči svojim ľuďom. S ostatnými sa Eľko súdi, nekomunikuje ani nepodá ruku.
Eľka označujú za najposmeškárskejšieho farára
V rozpore s vlastnými skutkami sú aj Eľkove ďalšie frázy, v ktorých vyjadril súhlas s tým, že verejné a politické autority majú mimoriadnu zodpovednosť. „Ale to, s čím nesúhlasím, je, že svet by bol takýto bielo-čierny a že tá paľba by bola z jednej strany…. Ja som človek, ktorý sa dostal tiež pod paľbu, ale zo strany mierumilovných, tolerantných, inkluzívnych ľudí, občanov, proste, ktorí mi nevedia prísť na meno.“ Zabudol však v rámci vyváženosti dodať, že práve on vystupoval proti minulému vedeniu cirkvi všelijakými nevyberanými praktikami. Útočil rôznymi spôsobmi a teraz, keď má znášať kritiku, vyplakáva, ako na neho útočia, pripomenul teológ s tým, že Eľko pritom nebol mierumilovný ani inkluzívny, ani tolerantný. Neštítil sa urážať ani zosmiešňovať, prestupovať cirkevnoprávne predpisy. „Keď sa dostal k moci, odrazu to od druhých vyžaduje,“ porovnáva teológ.
Eľko si však ide svoje. Prekáža mu, že jedna polovica národa je označovaná za dezolátov najmä v súvislosti s ich postojom voči pandémii, očkovaniu a pod. Slovo dezolát používali podľa neho tí najinteligentnejší, najkultivovanejší a najslušnejší. Iných duchovných však v tomto kontexte udivuje Eľkovo svätuškárstvo. Podľa ich tvrdenia práve on patrí k tým, ktorí sa neštítia používať urážlivé pomenovania na svojich názorových oponentov. Duchovní, ktorí Eľka bližšie poznajú, poukázali na jeho vulgárny jazyk aj zosmiešňovacie taktiky. Označujú ho za najposmeškárskejšieho farára spomedzi všetkých. Dokonca aj predsedu farárskeho spolku v Nemecku Michaelisa, ktorý napísal list na margo ohovárania zo strany súčasného vedenia ECAV na Slovensku, že nemecký farársky spolok finančne podporuje farárov ASloZ, čo nebola pravda, ohovorili, že počas pandémie vystupoval a protestoval proti opatreniam, za čo ho v Nemecku odvolali z funkcie, akoby to bolo niečo nemorálne.
Redakcia Lutherusu
Foto: Printscreen Lutherus
