BRATISLAVA – Generálne presbyterstvo ECAV vyjadrilo rozhorčenie nad duchovnými, ktorí podali predžalobné výzvy a žiadajú doplatenie mzdy podľa zákona. Namiesto nápravy nespravodlivého systému platov cirkev rieši skôr „kolegialitu“ žalujúcich. Vinní však nie sú farári, ktorí si chránia svoje práva, ale cirkev, ktorá ich dlhodobo porušuje.
Na štvrtom tohtoročnom zasadnutí Generálneho presbyterstva ECAV, ktoré sa konalo 28. apríla online formou, zaznela medzi legislatívnymi bodmi aj pozoruhodná zmienka v časti „Rôzne“. Pred veľkonočnými sviatkami totiž vedenie cirkvi dostalo desať predžalobných výziev od svojich vlastných duchovných. Tí požadujú doplatenie mzdy do zákonnej výšky 1,6-násobku minimálnej mzdy za uplynulé tri roky, čo podľa správy predstavuje celkovú sumu 134 000 eur.
Namiesto reflexie a pokory nad zlyhaním systému, ktorý dlhodobo neplatí duchovným to, čo im patrí podľa zákona, zaznelo v rámci generálneho presbyterstva rozhorčenie. Ale nie nad tým, že cirkev dlhodobo koná protizákonne. Rozhorčenie smerovalo proti samotným farárom, ktorí si dovolili domáhať sa spravodlivosti. Nazývajú ich nekolegiálnymi, obviňujú ich, že žiadajú na úkor ostatných. No práve títo farári svojím konaním chránia nielen svoje práva, ale aj dôstojnosť celého duchovenského stavu.
Rozsudok, ktorým jedna evanjelická farárka uspela v spore proti cirkvi, ukázal, že vedenie ECAV dlhodobo a systematicky nesprávne zaraďovalo duchovných do platových tried, čím im vyplácalo nižšie mzdy, než stanovuje zákon. Namiesto nápravy prišlo zametanie pod koberec, zavádzanie ostatných duchovných, že sa to na nich nevzťahuje, a keď si niektorí napriek tomu dovolili žiadať to, čo im právom patrí, sú zrazu vykresľovaní ako hrozba pre jednotu a rozpočet cirkvi.
Platový systém je dnes nastavený tak, že farári dostávajú okrem štátnych peňazí aj mzdu z Fondu finančného zabezpečenia ECAV (FFZ). Dostanú ju však iba tí farári, za ktorých cirkevné zbory do fondu platia. Ak zbor nezaplatí, farár nedostane nič. Výška odvádzanej sumy závisí od počtu evidovaných členov zboru – zbor s 10 000 veriacimi tak odvedie do fondu rádovo viac než malý zbor s 300 členmi, no vyplácaná suma je pre všetkých rovnaká. Vedenie to nazýva solidaritou, hoci v skutočnosti ide o systém, kde väčšie a bohatšie zbory platia aj za tých, ktorí prispieť nemôžu, ale títo farári nedostanú nič, lebo ich zbor neodviedol nič. Tí istí „solidárni“ duchovní sú však zároveň neustále pod hrozbou zrušenia či zlúčenia, ak ich zbor nemá dostatočné príjmy.
Vedenie to nazýva solidaritou, no v skutočnosti sú za touto „solidaritou“ tvrdé sankcie. Zbory, ktoré si nemôžu dovoliť platiť do fondu, sa ocitajú na zozname ohrozených. Majú byť zlučované alebo rušené – nie preto, že by v nich nebolo duchovné spoločenstvo, ale preto, že nemajú dosť peňazí. Vzniká tak paradox: ten, kto platí viac, nedostáva viac – a ten, kto platí menej, je vykresľovaný ako záťaž. No všetci dostávajú rovnako. Solidarita sa v tomto prípade neprejavuje ako spolupatričnosť, ale ako zásterka pre nerovnosť, výčitky a hrozby.
Paradoxom teda je, že farár, ktorý pôsobí v zbore s 3 000-eurovým príspevkom do fondu, dostane tú istú mzdu ako jeho kolega zo zboru, ktorý zaplatí 100 000. No zatiaľ čo tomu prvému zboru cirkev hrozí rušením, ten druhý je považovaný za plnohodnotného člena systému. Solidarita v tomto prípade nie je o spoločnej nesení bremien, ale o selektívnom trestaní slabších.
„ECAV dnes nestojí na prahu rozkolu preto, že sa farári domáhajú spravodlivosti. Stojí na prahu rozkladu preto, že spravodlivosť sa v nej stala podozrivou, nepohodlnou a potláčanou,“ hovorí jeden z duchovných, ktorí sú medzi tými desiatimi. „Nie preto, že ide o peniaze – ale preto, že ide o pravdu. A pravda v tejto cirkvi, žiaľ, nie je vítaná.“
Redakcia Lutherusu
Ilustračné foto: Redakcia
