ZVOLEN/LUBINA – Rozhodnutie vedenia Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku preradiť farárku Evu Juríkovú z pozície zborovej farárky na námestnú vyvolalo medzi veriacimi aj duchovnými silnú odozvu. Prípad z Lubiny dnes nie je len o jednej farárke. Stáva sa symbolom hlbšieho napätia. Veriaci sa preto pýtajú, kto má v cirkvi skutočnú moc – zbor alebo ústredie cirkvi?
Farár bez zboru
K 31. marcu 2026 zanikla funkcia zborovej farárky a od 1. apríla bola Eva Juríková menovaná za námestnú farárku. Znamená to zásadnú zmenu – z duchovnej, ktorú si zvolil zbor a s ktorou mal uzatvorený vokátor, sa stáva farárka podriadená rozhodnutiu biskupa. „Z farára, ktorého si zbor vybral, sa stane úradník bez zboru. To je obrovský zásah,“ hovorí jeden z členov cirkevného zboru.
Podľa kritikov však nejde len o organizačné opatrenie. Systém podľa nich vytvára situáciu, ktorú označujú ako „dvojitý trest“: ak zbor neplatí do Fondu finančného zabezpečenia, farár nedostane z tohto fondu podporu. Zároveň však stráca vokátor aj postavenie zborového farára.
„Najprv nedostane nič z fondu, lebo zbor doň neprispieva, a potom príde aj o svoj zbor. To je dvojitý zásah, ktorý nesie farár,“ zaznieva medzi laikmi.
Platia – a aj tak nemajú
Zbory, ktoré do fondu odvádzajú prostriedky, však zároveň musia platiť farárovi vokátor, zaplatiť si miesto farára, financovať opravy fary a kostola a zabezpečovať celý chod zboru.
„Ak platíme do fondu, prečo z neho nie je platený vokátor farárovi? Prečo si všetko musíme platiť ešte raz?“ pýta sa presbyter zo západného Slovenska.
Niektoré zbory sú podľa veriacich nútené predávať majetok, aby splnili finančné povinnosti. „Zbor predá majetok, aby zaplatil. No potom nemá z čoho žiť. A nikto sa nepýta, čo bude ďalej,“ hovorí členka jedného zboru.
Iní používajú tvrdšie slová: „Ak systém núti zbory predávať majetok len preto, aby si udržali farára, potom to už nepripomína solidaritu, ale tlak.“
Paradox: možno je výhodnejšie nemať farára
Niektorí veriaci upozorňujú aj na znepokojujúci paradox: ak si zbor farára nezvolí, neplatí do fondu, ak si ho zvolí a nezvládne platiť, napokon aj tak príde o peniaze aj o farára. „Z toho vychádza absurdná logika: je výhodnejšie farára nemať. A ak sa ho chce zbor zbaviť, stačí neplatiť – farár stratí vokátor a môže byť presunutý,“ zaznelo medzi veriacimi.
Evanjelická tradícia pritom hovorí jasne. Martin Luther už v roku 1523 napísal, že nie biskupi, ale kresťanská obec (dnes cirkevný zbor) má právo a moc posudzovať učenie a povolávať, ustanovovať i odvolávať kazateľov. Aj Augsburské vyznanie pripomína, že cirkev je zhromaždením veriacich a služba farára vzniká z riadneho povolania.
Prípad z Lubiny tak otvára zásadnú otázku: Je farár ešte darom pre zbor – alebo podmienkou viazanou na platbu? „Ak zbor stratí právo na svojho farára, stráca aj kus svojej identity. A to by mala byť otázka pre celú cirkev,“ zaznieva medzi veriacimi.
Platia – a aj tak stratili farára
Napätie ešte zvyšujú konkrétne prípady z praxe. Podľa informácií z cirkevných kruhov sa medzi platiace zbory zaradili aj Zvolen a Modra-Kráľová. Ani to im však nepomohlo udržať postavenie zborového farára. „Aj keď začali platiť do fondu, prišiel dekrét – farári sa stali námestnými a voľba zborového farára padla,“ uvádza jeden z veriacich.
Podľa dostupných informácií boli aj týmto zborom doručené rozhodnutia, ktorými sa ich duchovní stali námestnými farármi bez vokátora. To znamená, že napriek splneniu finančnej podmienky stratili to, čo malo byť jej cieľom – vlastného, zborom povolaného farára.
„Potom sa pýtame: načo platiť, keď ani to nezaručuje, že si zbor svojho farára udrží?“ zaznieva medzi laikmi.
Pre mnohých veriacich je to ďalší dôkaz, že problém nie je len vo financiách, ale v samotnom nastavení systému, ktorý podľa nich nedáva zborom istotu ani vtedy, keď si svoje povinnosti plnia.
Ako sa má voľba vrátiť? Odpoveď chýba
Otázniky visia aj nad tým, čo bude nasledovať ďalej. Ak zbor začne opäť platiť do fondu, ako sa mu vráti právo na vlastného farára, či si bude musieť zbor farára zvoliť znovu. „Obnoví sa pôvodná voľba automaticky, alebo rozhodne opäť vedenie cirkvi?“ Na tieto otázky dnes neexistuje jasná odpoveď.
„Nevieme, čo máme robiť. Aj keby sme začali platiť, nikto nám nepovie, či sa nám voľba vráti a ako,“ hovorí člen cirkevného zboru. Podľa viacerých veriacich ide o vážny problém: „Zákon ráta s tým, ako voľbu zobrať, ale už nehovorí, ako ju vrátiť. To je zásadná medzera.“
Zaznievajú aj kritickejšie hlasy: „Máme pocit, že pravidlá sa robili narýchlo – len aby sa zabezpečili peniaze do fondu. A dôsledky pre zbory sa neriešili,“ hovoria veriaci.
Na konci však nezostáva len otázka zákonov, peňazí či kompetencií. Zostáva otázka dôvery. „Pastier má stádo chrániť, nie ho tlačiť k tomu, aby predávalo svoj majetok, aby prežilo,“ hovorí jedna veriaca. Mnohí si dnes kladú nepríjemnú, ale zásadnú otázku: Sú tí, ktorí takto rozhodujú, ešte pastieri, alebo sa z nich stávajú správcovia systému bez vzťahu k ľuďom? Evanjelium pritom hovorí jasne: Dobrý pastier dáva svoj život za ovce, nie naopak.
„Ak cirkev začne fungovať tak, že berie zborom istotu, berie im farára a necháva ich v neistote, potom sa už nepýtame na zákony, ale na ducha, v ktorom sa to robí,“ zaznelo medzi veriacimi.
A možno práve tu je jadro problému. Nie v paragrafoch, ale v tom, či cirkev ešte koná ako spoločenstvo veriacich, alebo ako systém, ktorý si berie viac, než dáva. Lebo ak sa zo služby stane moc a zo starostlivosti tlak, potom sa prirodzene vynára otázka, ktorú by si cirkev nemala dovoliť ignorovať: kto je ešte pastier a kto už nie.
Redakcia Lutherusu
Foto: Archiv
